Zdá sa vám toto tvrdenie čudné? Aj mne. Buď niečo chcem, alebo nechcem. Ale musieť chcieť je pre mňa skôr oxymoron, ako logický výraz. Používa sa príkaz „To musíš vidieť!“, alebo „Musím vám to uznať!“, ale nemôžem chcieť, čo musím. Pán premiér, dokázali ste, že aj výraz „musíš chcieť“ sa odteraz stáva základnou výbavou slovenčiny. Ste lepší ako „veľký kombinátor“ Ostap Bender. Prečo?

Bolo to koncom júla, keď ma situácia na Slovensku, presnejšie medzi divadelníkmi, muzikantami, tanečníkmi a ostatnými, ktorí sa venujú umeleckej práci, prinútila požiadať ministerku kultúry o osobné stretnutie. Po nejakom čase som namiesto očakávanej odpovede, kladnej alebo zápornej, dostal email od pána Sopka, ktorý sa mi predstavil ako poradca pani ministerky. Ponúkol mi osobné stretnutie. Pochopil som to. Ministerka ma ako nezaujímavú osobu alibisticky posunula svojmu pobočníkovi, aby sa nepovedalo, že je neprístupná. Bolo to po prvýkrát v mojej umeleckej praxi, keď som na moju žiadosť, smerovanú k ministrovi kultúry nedostal žiadnu priamu odpoveď od adresáta. Moja reakcia bola, ako zvyčajne, priama. Odpísal som pánovi poradcovi, že ak by to mala byť len zdvorilostná návšteva v klube pani ministerky, tak je zbytočné sa stretnúť. Po ubezpečení, že to tak nie je, sme sa stretli. Na jeho otázku, čo ma na ministerstvo privádza, som odpovedal jednou vetou: „Takmer všetko, čo by sa malo na ministerstve kultúry riešiť." Po vyše hodinovom monológu, v ktorom som prešiel od zákona o RTVS, neexistencie Literárneho domu, umeleckých fondov až po štátny zákaz umeleckej činnosti, presnejšie  verejného vystupovania za prítomnosti obecenstva a kritický stav živého umenia na Slovensku, som odchádzal s ubezpečením, že všetko bude tlmočiť pani ministerke. Neviem, či jej pán poradca niečo o našom stretnutí povedal, ale nastalo dlhodobé mlčanie. Až po čase, keď sa na Facebooku rozprúdila rozhorčená diskusia o neudržateľnej situácii v umení, sa zrazu pán poradca ozval s víťazným ospravedlnením za meškanie. Neviem čo zmeškal, pretože aj tak som žiadne vyjadrenie, alebo aspoň náznak akéhokoľvek riešenia, či aspoň ďalších krokov na verejnosti nevidel ani neslýchal.

Priznám sa, napriek mojej averzii voči politikom, ktorí reprezentujú mafiánov, podvodníkov a hulvátov, mi Vás bolo ľúto. Tak, ako ste so slzami v očiach v marci tohto roku hrdinsky začali naprávať všetky nedostatky bývalej vlády pri zabezpečení ochrany zdravia občanov Slovenska, ani pri štarte druhej vlny pandémie v našej krajine sa Vám nepodarilo udržať si fasádu zamrznutého úsmevu a opäť som tušil,  že sa Vám za rúškom z očí rinú pravé slzy „úprimnosti“.

Viem, že vašim súčasným krédom je poučka „Účel svätí prostriedky“. Nie ste prvý a určite ani posledný, komu vyhovuje správanie hodné Solipistu. Čo, alebo kto to je? V dejinách filozofie to boli páni, mudrlanti, ktorí verili fráze „Ego solus ipse“. Voľne v slovenčine to znamená: „Iba ja“. Takúto nálepku dostávali tí, ktorí neakceptovali zmysluplnosť ľudskej činnosti. Zjednodušene povedané: „Niet nad moju osobnú skúsenosť a pravdu. Tá je skrytá vo mne, a len vo mne“. Vraj kedysi v antike takíto majstri slova vedeli obhájiť neobhájiteľné. Dokonca si z toho urobili dobre vynášajúcu živnosť. Horšie je to, ak začne ovplyvňovať spoločenský život a morálku.