Bolo to koncom júla, keď ma situácia na Slovensku, presnejšie medzi divadelníkmi, muzikantami, tanečníkmi a ostatnými, ktorí sa venujú umeleckej práci, prinútila požiadať ministerku kultúry o osobné stretnutie. Po nejakom čase som namiesto očakávanej odpovede, kladnej alebo zápornej, dostal email od pána Sopka, ktorý sa mi predstavil ako poradca pani ministerky. Ponúkol mi osobné stretnutie. Pochopil som to. Ministerka ma ako nezaujímavú osobu alibisticky posunula svojmu pobočníkovi, aby sa nepovedalo, že je neprístupná. Bolo to po prvýkrát v mojej umeleckej praxi, keď som na moju žiadosť, smerovanú k ministrovi kultúry nedostal žiadnu priamu odpoveď od adresáta. Moja reakcia bola, ako zvyčajne, priama. Odpísal som pánovi poradcovi, že ak by to mala byť len zdvorilostná návšteva v klube pani ministerky, tak je zbytočné sa stretnúť. Po ubezpečení, že to tak nie je, sme sa stretli. Na jeho otázku, čo ma na ministerstvo privádza, som odpovedal jednou vetou: „Takmer všetko, čo by sa malo na ministerstve kultúry riešiť." Po vyše hodinovom monológu, v ktorom som prešiel od zákona o RTVS, neexistencie Literárneho domu, umeleckých fondov až po štátny zákaz umeleckej činnosti, presnejšie  verejného vystupovania za prítomnosti obecenstva a kritický stav živého umenia na Slovensku, som odchádzal s ubezpečením, že všetko bude tlmočiť pani ministerke. Neviem, či jej pán poradca niečo o našom stretnutí povedal, ale nastalo dlhodobé mlčanie. Až po čase, keď sa na Facebooku rozprúdila rozhorčená diskusia o neudržateľnej situácii v umení, sa zrazu pán poradca ozval s víťazným ospravedlnením za meškanie. Neviem čo zmeškal, pretože aj tak som žiadne vyjadrenie, alebo aspoň náznak akéhokoľvek riešenia, či aspoň ďalších krokov na verejnosti nevidel ani neslýchal.

Priznám sa, napriek mojej averzii voči politikom, ktorí reprezentujú mafiánov, podvodníkov a hulvátov, mi Vás bolo ľúto. Tak, ako ste so slzami v očiach v marci tohto roku hrdinsky začali naprávať všetky nedostatky bývalej vlády pri zabezpečení ochrany zdravia občanov Slovenska, ani pri štarte druhej vlny pandémie v našej krajine sa Vám nepodarilo udržať si fasádu zamrznutého úsmevu a opäť som tušil,  že sa Vám za rúškom z očí rinú pravé slzy „úprimnosti“.

Viem, že vašim súčasným krédom je poučka „Účel svätí prostriedky“. Nie ste prvý a určite ani posledný, komu vyhovuje správanie hodné Solipistu. Čo, alebo kto to je? V dejinách filozofie to boli páni, mudrlanti, ktorí verili fráze „Ego solus ipse“. Voľne v slovenčine to znamená: „Iba ja“. Takúto nálepku dostávali tí, ktorí neakceptovali zmysluplnosť ľudskej činnosti. Zjednodušene povedané: „Niet nad moju osobnú skúsenosť a pravdu. Tá je skrytá vo mne, a len vo mne“. Vraj kedysi v antike takíto majstri slova vedeli obhájiť neobhájiteľné. Dokonca si z toho urobili dobre vynášajúcu živnosť. Horšie je to, ak začne ovplyvňovať spoločenský život a morálku.

Dni vášho vládnutia sú naplnené starostlivosťou o nás, občanov Slovenskej republiky. Pripomínam to preto, aby ste si uvedomili, že ide o Slovensko, ktoré je v Európe a píše sa rok 2020. Dosť vysoké číslo na to, aby sme sa doma nesprávali ako vo feudalizme za vlády Jeho veličenstva Igora Matoviča, ktorý si pomýlil letopočet. Uvedomte si však jeden malý rozdiel. Pokiaľ v stredoveku sa koruna dedila z pokolenia na pokolenie, v súčasnosti ju dostáva na hlavu víťaz spoločenskej hry na demokraciu. Ak neviete, o čom hovorím, stačí si prečítať útly zošit s názvom Ústava Slovenskej republiky. Teda nie kráľovstvo, ani konštitučná monarchia, ale nefalšovaná vláda ľudu. Po rokoch viem, že táto politologická metafora je v rukách politikov len bonmotom, ktorý sa používa pri prejavoch. Našťastie politici, bez ktorých sa žiaľ nezaobídeme, sú v menšine. Všetci ostatní sme občanmi druhej kategórie. Na pár okamihov vám prepožičiavame moc, ktorú si vlastne ani nezaslúžite. Popravde, tento raz je to len čudná odmena za váš neúnavný boj bývalého opozičného poslanca, ktorý niekoľko rokov znepríjemňoval parlamentný život. Presnejšie tým, ktorí boli vtedy pri koryte. Teraz ste pri ňom vy. Začínate sa pomaly meniť na jednu z ústredných postáv Orwellovho literárneho príbehu Zvieracia farma (1945). Prečítajte si ho, je stále aktuálny.