Rozpálené Slovensko pomaly pripomína rímske Koloseum s gladiátorskými hrami. Ruleta, ktorú rozkrútili politici sa už nedá nazývať politickou súťažou. Obeťou a zároveň rukojemníkom ich krutých hier je verejnosť. Vo svojich vyjadreniach sa dostali za hranicu svojho územia, a tým je parlament. Pomaly už nie je miesto, kde netrčí aspoň slama z niektorej politickej strany. Dostali sa aj do ponuky detských rozprávok na internete. Čo ponúkajú? SLOVÁ.

Z histórie sme si zobrali ponaučenie, že vojny sa vedú so zbraňou v ruke. Či už je to puška, samopal, delo, alebo atómová bomba, vždy išlo o nástroj zabíjania. A to takého, kedy na bojisku zostávajú mŕtvi a ranení. Všade je veľa krvi a náreku. Nepripustíme si, že rovnako nebezpečnou a neraz i nebezpečnejšou zbraňou je SLOVO. Skúsený vojak slova vie trafiť priamo do duše. Aj napriek tomu, že je neviditeľná, zraniteľná a určite aj zakrvácaná. Jej zranenie však nevedie k smrti, ako je to s telom. Prejavuje sa strachom, neistotou, nedôverou. Navyše priamy zásah slovom nevyvoláva fyzickú bolesť. Možno ho skôr prirovnať jedu, ktorý účinkuje postupne.

Ľudia, ktorí so slovom pracovali sa spamätali a začali sa o slovo a jeho slobodu obávať. Literárne osobnosti, akými boli Karel Čapek, G. B. Shaw, H. G. Wells, A. Moravia, A. Műller v roku 1924 vytvorili združenie spisovateľov so značkou PEN (Poets, Esseists and Novelists) . Táto medzinárodná organizácia, ktorá pretrvala až podnes, si vytýčila chrániť slobodu slova, či prejavu. V ich výzve sa hovorí: „Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.“  Nešlo však o bezbrehú ochranu akéhokoľvek vyjadrenia. Zároveň sa vo výzve objavila aj podmienka „...zahŕňa aj povinnosti, aj zodpovednosť... v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných...“  V tých časoch právny pojem „ochrana ľudských práv“ neexistoval. Až v roku 1948 na pôde OSN Valné zhromaždenie schválilo Všeobecnú deklaráciu ľudských práv pre všetky zúčastnené krajiny. Rezolúcia nebola právne záväzná a vtedajšie Československo sa hlasovania zdržalo. Neskôr, aj na Slovensku , sa ľudské práva dostali do národných ústav. Potiaľ história. A čo súčasnosť?

Pár slov na tému Demokracia...

(video)

A je to tu. Čo sa nepodarilo vo voľbách v roku 2016, neskôr počas protestov Za slušné Slovensko v roku 2018, to sa podarilo v roku 2022 za pol roka parlamentnej demokracii, ktorá si v decembri v roku 2022 zatlieskala svojej vlastnej porážke. Čo začal prezident Kiska v roku 2014, to dokončí súčasná prezidentka Zuzana Čaputová.

Určite desiatky analytikov majú k súčasnej politickej situácii množstvo múdrych, ale aj nekonečný rad hlúpych vysvetlení. Hrabú sa v detailoch a parlamentných počtoch, pritom im uniká takmer nepovšimnutý liberálny puč, ktorý sa stal za búrlivého súhlasu nepriateľov liberalizmu. Iste, pojem liberálny je dnes natoľko sprofanovaný, ako aj nálepka fašistický, konzervatívny, sociálny a iný. Jednoducho dnes už ideologické transparenty neplatia. Súčasnosť poznamenaná neoimperiálnym súbojom o nerastné zdroje a sféry vplyvu vytvorila s eleganciou priestor na spustenie propagandy akýchsi zápasov o šťastnú budúcnosť ľudstva. Prečo? Lebo sa podarilo to, čo doteraz nikto nedokázal. Odstaviť ľudí, občanov, národnosti, ba dokonca národy od možnosti rozhodovať o svojom osude. Mali na to aj účinnú drogu – správanie ľudí, ktoré má jednoduchú trojčlenku. Zarobiť – zakúpiť a zahodiť. Jednoducho trikrát Z je ideológiou spotreby na ovládnutie väčšiny menšinou. V prostredí politiky, ale aj relatívneho blahobytu, to umožňuje hru na slobodu, demokraciu a právny štát. Podarilo sa z väčšiny obyvateľov vytvoriť stádo druhej kategórie, ktoré tlieska pri svojej vlastnej samovražde. Dokonca sa pri tom aj usmievajú a oslavujú akési víťazstvá. Slovensko bolo na to vzorovo zneužité.

Prešla jar, leto ubehlo ako povodeň a ani sme sa nenazdali, je tu Nežná revolúcia. Presnejšie akési oslavy výročia udalostí z roku 1989. Keď mi niekto v šesťdesiatych rokoch rozprával o Druhej svetovej vojne a Slovenskom národnom povstaní, zdalo sa mi to až príliš dávno na to, aby som to bral vážne. Niečo sa zmenilo. To niečo som ja. Na moje dvadsiate narodeniny si už nepamätám a moje športové výkony sú len matné spomienky na smiešne pohyby.