VIDEOPOZVÁNKA

Kam? Na koncert Paľa Hammela. Za čím? Za pesničkami, ktoré si stále udržujú sviežosť a úprimnosť. Ak zablúdime do hlbín minulého storočia určite natrafíme na Medulienku, Baladu o smutnom Jánovi, Malej čiernej ruži, alebo Po písmenách. Pod značkou Prúdy už v šesťdesiatych rokoch takmer šokoval bigbítovú generáciu, ktorá v originálnej angličtine interpretovala pesničky britských skupín, akými boli The Beatles, The Rolling Stones, The Kinks, alebo rock´n´roll Chubyho Checkera. V tejto x anglosaskej atmosfére sa na Slovensku objavil spevák a hudobník, ktorý spieval po slovensky. Dokonca ani The Beatmen, neskôr Dežo Úrsíny, guru slovenskej rockovej klasiky, nepovažoval slovenčinu za jazyk hodný modernej populárnej hudby, ako sa oficiálne nazývala hudba generácie šesťdesiatych rokov. Bol to medzník slovenskej populárnej hudby, kedy sa postupne vytrácala hudba veľkých orchestrov a sólových spevákov a nastúpili hudobné skupiny Modus, Elán, Indigo, Midi, a mnoho ďalších. Dodnes však je Paľo Hammel ten, ktorý odvážne zmenil jazyk pesničiek svojej generácie.

Pretieklo nekonečne veľa dunajskej vody, vzniklo, ale aj zaniklo veľa populárnych skupín a spevákov. Paľo Hammel však ako britský Stonehenge pevne stojí na vlastných hudobných nohách a poetike šesťdesiatych rokov. Dokázal to aj na novom projekte, ktorý vyšiel koncom minulého roka. Dostal názov „Kam a za čím“. V poradí dvadsiaty šiesty album hammelovskej diskotéky. Jedenásť zbrusu nových piesní vytvoril v dobrej spoločnosti hudobníkov a textárov. Podľa vlastných slov Paľa Hammela mu bol inšpiráciou pobyt v New Orleans. Spomína: „Začiatkom roku som bol v New Orleans, kde som sa nenechal inšpirovať ani nie tak miestnou hudbou ako psom, ktorého som stretol v jednej pivárni. Bol to miestny štamgast, keď tam prišiel, sadol si na stoličku a hneď si objednal pivo. Samozrejme, že si neobjednal nič, ale ten čašník mu automaticky do misky nalial pivko. A to ma z celého zaujalo najviac...“ Prvotným impulzom bluesovať bola jeho účasť na albume „Potlesk v stoji“ v rámci projektu Mariana Zimu s názvom Story. V rámci viac žánrového záberu nahrávky sa vtedy Paľo Hammel spevácky zhostil výraznej bluesovej skladby „Keď sa nikto nedíva“. Sám s trochou irónie poznamenáva: „Hovoriť v slovenských podmienkach o bluese je skutočne iluzórne, lebo to musí byť naozaj niečo „čierne“ alebo to musia hrať tí, ktorí sa tým naozaj a skutočne zaoberajú,“ Na Slovensku sa blues, až na malé výnimky, neudomácnil. Napriek tomu „Kam a za čím“ je plný bluesovej tematiky najmä v textoch. Intímna lyrika, subjektívne prežívanie zážitkov zo stretnutí, jemná melanchólia potvrdená tvrdším hudobným a speváckym výrazom. Blues po Slovensky bez nároku na udelenie medaile za odvážnosť.

S takouto výzbrojou sa na dva dni „usalašil“ Paľo Hammel v divadle Štúdio L+S. K bluesu patrí gitara. Aj preto si na pódium postupne prizýval gitaristov prvej gitarovej ligy, aby umocnili napätie hammelovských pesničiek. Úvod pesničkového večera patril skladbám z albumov Srdce bez anjela, Kreditka srdca a Déjà vu (Live). Po zahrievacom kole prišli na rad zbrusu nové pesničky. Ak by niekto čakal, že sa Paľo Hammel šibnutím kúzelného prútika zmení na bluesmana, nedočkal by sa. Spevákov výraz, ako aj ľahkosť s akou rozpráva krátke pesničkové príbehy je ochrannou známkou pred akýmikoľvek módnymi trenadami, ktoré dobíjajú väčšinu súčasných interpretov. Máme desiatky Beyonce, Aguiler´s, sto Timberlakov, Bieberov, len originály bez napodobenín nám chýbajú. Napriek hammelovskej klasike sú pesničky z albumu „Kam a za čím“ bluesovky. Najmä svojou atmosférou a témami zašifrovanými do poetiky textov. Verše Kamila Peteraja, Petra Konečného, Borisa Filana, Ivana Pavleho, Vlada Slivku, Mariána Zimu a  Ľuba Beláka sa vyhýbajú ošúchaným spojeniam a overených tém. „Vždy ked ti na mlyn nejde voda...“ , „Kamarátka noc ukáž svoju moc...“, „Som nočný hľadač tieňov, čo nemá zásady...“, „Za pravdu je šibenica, za lož metále...“, „Dajte mi pod hlavu, úsmev a nehu...“, intímna poetika, farebné metafory, pohľad na súčasnosť, to všetko ponúka Paľo Hammel na albume „Kam a za čím“.

Koncertná podoba z nového CD na pódiu Divadla L+S bola jedinečná. Oproti nahrávkam boli všetky piesne obohatené gitarovými lahôdkami. Juraj Burian, René Lacko, Pišta Lengyel, Stano Počaji a Peci Uherčík ponúkali nielen osobitú zvukovú výbavu, ale aj štýl voľných gitarových sól. Od čipkovanej gitarovej hry Juraja Buriana, cez žiletkové rify Reného Lacka, až po drsný bigbít Peciho Uherčíka. Jeden hudobný nástroj a desiatky podôb, to ponúkal koncert tentoraz bez značky hudobnej skupiny Prúdy. Originálny nápad sa stretol s nadšenou reakciou publika. Nevšednosť hudby na pódiu, narodeninová atmosféra krstu nového CD a prítomnosť zrelého publika spolu vytvorili nezabudnuteľný večer, plný energie, úprimnosti a tak trochu aj Hammelovho humoru počas sprievodného slova. Určite tento koncert patrí už teraz k vrcholom tohtoročnej pop-rockovej hudby na Slovensku. Žiaľ nečakajte, že o koncert by mala záujem Slovenská televízia. Slepá a hluchá dramaturgia odignorovala jedinečnú príležitosť zaznamenať koncert legendy slovenskej rockovej hudby, ktorá sa stále nechystá na dôchodok.

Osvedčený slogan ...večne živý...“ platí aj pre Hammela. Avšak nielen jemu, ale aj verným poslucháčom a priaznivcom hudby, ktorú nenájdeš nikde inde, len na Slovensku. A to si určite zaslúži hlbokú poklonu. KAM (k ďalším pesničkám) a ZA ČÍM (novým témam a poctivému muzicírovaniu) je posolstvom do bratislavských hudobných vôd, do ktorých dvakrát nevstúpiš.

Ľubo Belák

V Bratislave 5.5.2025

Heslo, ktoré sa určite objaví na námestí hneď po zvolaní „Dosť bolo Fica!”. Po čase sa k týmto prejavom slobody slova pridá „Dosť bolo Babiša!...Orbána!...Putina...Kim Čong-una...“  Stačí to? Pár tisíc nespokojných, ale dobre organizovaných „Protestujúcich“ na námestiach spievajú hymnu, zborovo vyjadrujú svoj názor a určite očakávajú, že sa nakoniec všetko zmení v ich prospech. Aký? Aké sú ich požiadavky? Okrem hesla „Dosť bolo Fica“ sa len ťažko dočkáme niečoho konkrétneho, rukolapného, pre všetkých užitočného. Dokonca ani slogan „Slovensko je Európa“ nemá logiku. Ibaže by nám Pán Boh preniesol Slovensko na Madagaskar. Slovensko sa nedá premiestniť do Ázie ani Afriky. Našťastie. Aj keby väčšina Slovákov žiadala vystúpiť z Európskej Únie, európske hranice zostávajú...zatiaľ. O čo teda protestujúcim občanom ide? Prečo neprotestujú proti sankciám a politike EÚ, ktorá nás ťahá ku dnu? Prečo nevyjadrujú nespokojnosť s vojnou na Ukrajine a nežiadajú mier? Otázok je veľa. Odpovede sa však na námestiach s určitosťou nedočkáme. Liberálna politika presadzujúca nedemokratickú liberálnu demokraciu už minula všetky svoje heslá, ktoré mala v talóne. Je smutné, že voči väčšine občanov stoji alternatíva budúcnosti Slovenska bez reálnej politickej a spoločenskej ponuky, ktorá by bola zmysluplná. Nestačí bojovať proti klimatickým zmenám zrušením CO2, uzákonení 64 pohlaví bez účasti matky Prírody a za zbrojenie dnes už asi proti celému svetu. Väčšina ľudí na svete to odmieta. Rovnako ako exodus moslimského sveta do krajín západnej civilizácie. Dokonca už neplatí podozrenie z ožobračovania jednej krajiny druhou. Ekonomické záujmy už nie sú v rukách národných korporácii. Globalizácia ekonomiky už dávno vymazala hranice. Hranice sa dnes používajú skôr na ochranu proti invázii iných kultúr a spôsobu života, ktorý je v rozpore s tradíciami a zvykmi. Svet ľudstva sa zmenil a s tým aj to, čo pod demokraciou nazývame. Volíme neslobodne z ponuky, ktorú nám servírujú ti, ktorí majú na to, aby investovali do politiky. Heslo „Kto na to nemá nech nelezie do parlamentu“ sa stalo dokonca verejne známou nepísanou pravdou modernej demokracie.  Právo voliť a byť volený je len stĺpčekom v nedeľnej prílohe regionálneho plátku.  Už ani revolúcie bez dobre zaplateného prevratu neexistujú. A vojny? Pri nich platí hláška z Jakubiskovej a Jarošovej Tisícročnej včely „Na vojnu treba peniaze, peňeži a peníze“.

Po zmenách v Európe, ale najmä po nástupe amerického prezidenta Trumpa, sa mnohé zmenilo. Nastúpilo tvrdé zúčtovanie so svetom, ktorý ponúkal chaos a nenávisť. Žiaľ zmeny neprichádzajú zdola, ale zhora, z premiérskych a prezidentských kresiel. S nálepkou autoritárske, despotické a diktátorské. História sa opakuje. Stačí si prelistovať dejiny starého Ríma. Keď prišlo k najhoršiemu, nastúpil diktátor. Keď nebolo uniku z prehratej vojny a obliehania  mesta, domáce obyvateľstvo otváralo brány svojim nepriateľom. Dokonca aj sama nenávisť má v Európe svoju históriu. Pamätná je Bartolomejská noc alebo Parížska krvavá svadba, kedy katolícky kráľ Karol IX dal pre nenávisť vyvraždiť všetkých hugenotov, protestantov protestujúcich proti katolicizmu. Všetko tu už raz bolo, len súčasníci sú nepoučiteľní. Chcú niečo, čo im odmieta aj ten Najvyšší.  Zázraky sa deju len v rozprávkach. Dávnejšie jeden múdry žurnalista pri téme o drogách poznamenal: „S drogami sa nedá bojovať, dá sa s nimi len naučiť žiť. Ľudský egoizmus, nenávisť, krutosť a hnev sa dá len potláčať. Nie lopatou a gilotínou známou z dôb francúzskej revolúcie za Robespierrovej vlády teroru. Aj tá mala vznešené heslá, pokiaľ sa nenávisť pretavila do masového vraždenia.

Ľudstvo je, ak chce samo seba prežiť, odkázané na kultúru. Neustálym oživovaním hodnôt, ktoré sú historicky zväčša ukryté v kultúrnom odkaze a pamäti ľudstva. Nie je to len akýsi systém symbolov a metafor ako je napríklad populárne heslo „Pravda víťazí“. To nestačí. Žijeme vo svete, ktorý sa pokúšame ovládať, ale nikdy ho neporazíme. Príroda, nekonečný svet, vzdialenosti a nepolapiteľné sily nám určujú ako sa správať. Ak to pochopíme, tak sa možno zachránime. Ak nie, potom „s Pánom Bohom“, už nám naozaj nič nezostáva, len sa úprimne modliť k niekomu, ktorého nemáme šancu uvidieť, nieto spoznať. A o tom by mali byt plné námestia.

Byť proti niečomu je ľahké. Horšie je  „Byť za niečo“. To si však od každého vyžaduje čin. Sme pripravení? Namiesto aktívneho života radšej väčšinu osobného času venujeme sledovaniu televízie. Čumíme do múdrych telefónov a na sociálnych sieťach hltáme nezmysly anonymných autorov. Hľadáme prácu za peniaze, kde nemusíme pracovať. K životu nám najnovšie stačí zábava a oslavy za prítomnosti celebrít. Takí sme. Takí sme boli a takí žiaľ aj budeme. Dobrovoľne odsúdení na nenávisť, ktorá sa v dôsledku obráti proti nám, spoločne na námestiach a s heslami „Dosť bolo...Fica, Babiša, Orbána, Putina, Kim Čong-una, Trumpa, Vučiča, Jána Krstiteľa, Piláta, Sokrata, Attilu, Džingischána...zabudli sme na samých seba. „Dosť bolo nás“, tu na tomto svete.

V Bratislave, 2. marca 2025

Ľubo Belák

Signály pohrebného sprievodu na Slovensku sa stávajú realitou. Demokracia dostáva na frak a my?...sa prizeráme, ako by sa nás to netýkalo. Necháme to na Ústavu, pričom aj tá je len akýmsi dohovorom, aby sme sa navzájom nepozabíjali. Právny štát je len floskula v ústach politikov, ktorí s ňou o nás, bez nás narábajú. Pravdu povediac, nepatrí im, ale nám. Je to nekonečný zápas o vlastné JA. Dnes sme na prahu zmien, pri ktorých sme odsúdení jasne vyjadriť svoj názor. Ide o veľa....o budúcnosť.

Už dávno sa slovenská divadelná scéna potkýna na zlovestných koľajniciach všednosti v uvádzaní divadelných a tanečných predstavení. Pod vlajkou diváckej “úspešnosti” sa tak strácajú hodnoty, ktoré si zaslúžia väčšiu pozornosť. Príkladom je osud Milana Sládeka stvárnený v dokumente Martina Šulíka - Milan Sládek (2020). Príbeh umelca európskeho formátu, ktorý skončil v Bratislave na periférii záujmu tých, ktorí by sa mali starať o umenie. Najmä o také, ktoré ašpiruje na medzinárodné výslnie živého umenia, umenia jedinečnosti, originality, ale zároveň aj reprezentanta krásy a úprimnosti, ktorá súčasnému svetu nesvedčí. Jediným meradlom záujmu je komerčný úspech na verejnosti, predané lístky, plné hľadiská divákov, burácajúce potlesky a priemernosťou napáchnutá divadelná obec. Aby sa to na Slovensku nestalo samozrejmosťou, treba veľa odvahy a snáď aj korektnej drzosti, aby sa všetko nevšedné pravidelne nestrácalo vo víre podpriemerného karnevalu.