Pozývam všetkých na okružnú cestu po mojom živote. Nie že by bol niečím výnimočný, ale nechcem byť na tejto ceste sám.
Internet je dnes pre mnohých jediným spôsobom ako sa stretávať s ľuďmi, vymieňať si názory a tak trochu si aj posťažovať. Pre mňa je to jeden z novodobých spôsobov poznania. Keď sa chcem porozprávať s priateľom tak ho radšej pozvem na pohár vína, prípadne kávy.
Preto je moja webová stránka tak trochu zrkadlom mojej práce a názorov, ktoré nemusia a ani neboli geniálne, naopak niekedy až zarážajúco naivné. Ale taký je človek. Géniovia žijú iba v memoároch a v tradícii.
Niekedy mám pocit, najmä keď sa pozriem späť, že som prežil niekoľko životov a už ma na tomto svete nič neprekvapí. Viem, je to len nostalgia za tým, čo bolo, pri čom som bol aj ja a kde som stretol veľa nových ľudí, v nových prostrediach a situáciách. Je stále čo objavovať, čomusi sa priučiť. Práve vtedy mám pocit, že som malé dieťa a priznám sa, veľmi rád sa tajne vo vnútri správam ako puberťák.
Ponúkam informácie nielen o tom, čo som vytvoril, ale aj práce svojich priateľov alebo ľudí, ktorých si vážim. Viem, že tu nebudeme naveky a je dobre si zalistovať v denníku osudov každého človeka.
BIGBÍŤÁK
SLOVÁ
Slovensko hľadá prezidenta
Každá televízna show potrebuje hviezdy a “hviezdny “ komparz, ktorý bude na povel tlieskať, kričať, vstávať a na záver poslušne odchádzať. Nie je to inak ani pri voľbe prezidenta Slovenskej republiky. Po tridsiatich rokoch existencie samostatného Slovenska a po zmene voľby prezidenta sme si už na to akosi zvykli. Až na to, že v roku 2024 sa voľby zmenili na futbalový zápas. Začali sme sa deliť na tých, ktorí chcú štátnu suverenitu, ukončenie vojny bez zbraní na Ukrajine a normálnu verejnoprávnu televíziu a rozhlas, a tých, ktorí zásadne žiadajú tvrdú integráciu Slovenska do akýchsi USE, v slovenčine SŠE – Spojených štátov európskych a nekonečné dodávky zbraní na Ukrajinu bez akejkoľvek snahy o mier. O televízii a rozhlase to platí rovnako. Priaznivcom SŠE stačí neverejnoprávna RTVS vo farbách Progresívneho Slovenska a OĽANO (Slovensko).
Po prvom kole volieb hlavy štátu sa opäť ukázalo, že nejde o snahu po zlepšení kvality života v spoločnosti, ale o ambície nominantov na získanie prezidentskej stoličky na pár rokov. Ako sa očakávalo, vo finále stoja dva „piliere“ nášho politického života. KOALÍCIA a OPOZÍCIA. Peter Pellegrini a Ivan Korčok vstúpili do arény, z ktorej vyjde len jeden víťaz. S remízou sa neráta. Pritom teoreticky, vnímajúc používané transparenty a heslá, obaja chcú rovnako zariadiť, aby sa na Slovensku žilo lepšie. Najčastejšie používajú slová: „prezident pre všetkých“ a „upokojenie rozdelenej a rozhádanej spoločnosti“. Samozrejme, každý z nominantov má aj zaručený spôsob, ako to dosiahnuť. Žiaľ tie spôsoby AKO skôr zväčšujú priepasť medzi oboma tábormi. Peter Pellegríni hrá usmiateho mŕtveho chrobáka koalície a Ivan Korčok hromžiaceho stúpenca opozície. Niekde uprostred sa ocitli tí, a je ich vyše dvoch miliónov, ktorí na to všetko kašlú. Z arény nakoniec vyjde jeden víťaz, ktorý nič nezmení. Môžeme naopak očakávať, že víťaz ešte viac prileje benzínu do vatry nenávisti.
Významne k celému chaosu prispela aj chorá RTVS. V „Super debate“ sa otázky a vyjadrenia krútili okolo tém, ktoré s funkciou prezidenta nemajú nič spoločné. Napríklad: „Ako by ste vy vyriešili životnú úroveň občanov Slovenska?“ alebo: „Bude aj na nové nemocnice? Napríklad Lekárske odborové združenie teraz v otvorenom liste žiada vás, kandidátov, aby ste sa k tomu vyjadrili“. (LOZ ani kandidáti o takomto liste nič nevedia.). Navyše si RTVS prostredníctvom svojich moderátorských hviezd Marty Jančkárovej a Mareka Makaru prihriala polievočku s otázkou o schvaľovaní nového mediálneho zákona.
Len málokto si naozaj uvedomuje, že systém parlamentnej demokracie, a tú by sme vraj mali na Slovensku mať, neumožňuje prezidentovi priamo zasahovať do vnútornej politiky štátu. Jeho vyhradeným legislatívnym priestorom je Ústava SR. A to nie je málo. Moc v štáte majú v rukách politici a štátnici. Pokiaľ tí prví sa snažia všetko zbúrať, najmä to, čo vzniklo za asistencie politických oponentov, štátnici majú záujem niečo postaviť, vdýchnuť život všetkému, čo stojí za to. Bez rozdielu, či to stavali víťazi alebo porazení. Práve prezident s ústavnými právomocami by mal byť štátnikom. Osobnosťou, určite bez väzieb na politické strany, vzdelaný, charizmatický, ktorý vie osloviť každého, bez ambícií nahovárať občanom nezmysly, ktoré generujú poslanci, štátni úradníci a vševediaci politickí analytici. Mal by sa jasne vyjadriť o tom, čo by nás všetkých malo spájať a nie rozdeľovať. Určite by to mala byť osobnosť, ktorá má vystupovanie. Vie hovoriť bez pripravených textov svojich asistentov a reagovať uvážene a bez zvyšovania hlasu. Takého nám rok 2024 neposkytol.
Aj dnes občania vyberajú z toho, čo si vlastne vytvorili sami. Či už prostredníctvom politickej strany, ktorú volili, alebo svojim podpisom pod menom nominanta na prezidenta. Blahoslavené sú krajiny, kde existuje kultúrna elita. Neorganizované spoločenstvo osobností, ktoré vo svojom profesionálnom ale aj súkromnom živote dokázali, že sú spôsobilí osloviť verejnosť bez straníckych tričiek s akoukoľvek témou. So skúsenosťou a múdrosťou, ktorá nie je len na papieri a ukrytá pod titulmi. Elita národa, ktorý chce byť partnerom ostatných susedných štátov, nesmie zostať v anonymite a mimo spoločenského diania. Takéto osobnosti na Slovensku nemáme. Nestačia videá populárnych tvárí. To je len marketing živiaci sa na hlúpych telenovelách. Bez hĺbky poznania a štipky odrazu ozajstného života. Sme v situácii, kedy za prezidenta vyberáme podľa jeho peknej tváre, nezmyselných sľubov, prípadne ako hlásnu trúbu opozície. O kvalite človeka sa nič nedozvieme. Naopak, začína sa súboj nálepiek, pľuvancov, osočovaní a arogantných poznámok. To je sito, cez ktoré prepadne porazený v zápase o prezidenta Slovenskej republiky. V zápase o nezastupiteľnú funkciu, ktorá má v rukách Ústavu. Prezident je síce osamelým hráčom, ale je jediný, ktorý aj po zlyhaní politického systému má šancu udržať štát pokope. Štát, na ktorom sme sa v Ústave SR dohodli. Na to však prezident potrebuje všetkých, ktorí tu žijú, platia dane, a chodia voliť hlavu štátu. Na to potrebujeme osobnosť štátnika. Nie kolektívne vedenie poradcov píšucich prejavy, tajomných podporovateľov, prezidentských intrigánov.
Dnes, pár dní pred konečným rozhodnutím v pokri o prezidenta SR, máme na pódiu dve postavy. Petra Pellegriniho a Ivana Korčoka. Obaja zvolili svoju taktiku vo volebnom súboji. Majú obrovskú výhodu. Nikto sa ich nespýta na to, čo im prikazuje, či umožňuje Ústava SR. Ako sa zachovajú pri prípadnom politickom zlyhaní štátu. Nestačí vyhlásenie, kam patríme, s kým vo svete budeme spolupracovať, či budeme alebo nebudeme posielať zbrane na Ukrajinu. Nikto sa nepýta, ako zabezpečí fungovanie ústavných orgánov, ak sa zosypú. Správy sú plné toho, ako sa budú miešať do politiky, pritom Ústava im to neumožňuje. Obsah politiky štátu na určité obdobie po parlamentných voľbách je v rukách koaličných strán, nie opozície. Jediným arbitrom v demokratickom štáte, či víťazi volieb splnili očakávania, sú voliči v nasledujúcich voľbách. Nie prezident. V zahraničnej politike je úlohou prezidenta spájať sa so susednými krajinami, nadväzovať kontakty kdekoľvek na svete. Nie za hranicami žalovať na stav spoločnosti vo vlastnej krajine a Ísť proti vôli väčšiny. Brániť právo verejnosti na verejnoprávnosť inštitúcií, akým dnes RTVS nie je, a nie brániť jej pracovníkov a generálneho riaditeľa proti legitímnym rozhodnutiam a kritike vládnucej koalície. Rovnako je dôležité, aby sa kandidáti verejne vyjadrili, čo pozitívne prinesú do verejného života a nie, proti čomu a komu budú bojovať. Pokiaľ nenájdeme spôsob ako začať voľbu prezidenta brať vážne, je úplne jedno, kto sa do prezidentského paláca posadí. Bude to len ďalší politik, opozičný, alebo koaličný. Štátnik tam má dočasne vstup zakázaný.
Ľubo Belák
26.3.2024
Voľby prezidenta SR 2024
Zvážte!
Ú S T A V A S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Prezident Slovenskej republiky
zastupuje Slovenskú republiku navonok, dojednáva a ratifikuje medzinárodné zmluvy. Dojednávanie medzinárodných zmlúv môže preniesť na vládu Slovenskej republiky alebo so súhlasom vlády na jej jednotlivých členov,
vypovedáva vojnu na základe rozhodnutia Národnej rady Slovenskej republiky, ak je Slovenská republika napadnutá alebo ak to vyplýva zo záväzkov z medzinárodných zmlúv o spoločnej obrane proti napadnutiu, a uzatvára mier,
Ivan Korčok Peter Pellegríni
Verejnoprávna RTVS?
Ulice sú plné hesiel o demokracii, o fašizme, liberalizme, marxizme, na saká sa lepia viacfarebné vlajočky, pripínajú odznaky. Len poniektorí si nosia bez označenia v hlave obyčajný zdravý rozum. Napriek nedostatku toho posledného je to jediná pomôcka, aby sme úplne nezblbli. Ukážkou takejto situácie je odozva „výstrelu z dela“ Ministerstva kultúry, ktoré teatrálne zverejnilo návrh nového zákona o verejnoprávnom vysielateľovi. Posledných pár rokov nesie značku RTVS – Rozhlas a televízia Slovenska. Táto značka má manažérske korene v rozhlase na Mýtnej 1 odkiaľ do funkcie generálneho riaditeľa za potlesku politickej strany OĽANO (pridali sa aj mnohí ďalší) prišiel súčasný generálny riaditeľ RTVS Ľuboš Machaj. Možno potvrdiť, že väčšinu svojho života strávil na rozhlasovej stoličke. Je pamätníkom „porevolučných“ nových čias slovenských médií, ktoré dodnes stihli napísať pestrý dobrodružný román o tom, „ako sa kalili“ médiá na Slovensku. Tých tridsaťštyri rokov bolo zväčša v znamení boja o Slovenskú televíziu a Slovenský rozhlas, ktoré na prvý pohľad nikomu nepatrili. Ale aj tak sme ich platili. Zakaždým, keď sa menila moc v štáte doprava, doľava, hore, či dole, vždy bol záujem víťazných politických strán len tak zadarmo „demokraticky“ obsadiť verejnoprávne médiá. Napriek nekonečným novelizáciám mediálnych zákonov neboli Slovenská televízia ani Slovenský rozhlas verejnoprávne. V prvom rade na ne nadávali občania Slovenska, ktorí ich natvrdo platili, pričom ani poriadne netušili prečo. Aj keď to bolo len pár korún / eur mesačne, nárek divákov o zbytočne vyhodených peniazoch bolo počuť všade. Politickí reprezentanti sa predháňali obsadiť stoličky v štúdiu, aby sa ako kohúti predvádzali na svojom humne pred ostatnými domácimi zvieratami. Ruku na srdce, manažment RTVS poctivo slúžili týmto politickým úchylkám. Niektorý viac, iný menej. Najpresnejšie to sformuloval už v roku 1945 George Orwell vo svojej satiricko-politickej fantasy story Zvieracia farma. Pripomeňme si časť, v ktorej po neúspešnom pokuse o znovudobytí farmy pánom Jonesom a jeho spoločníkmi v „bitke o kravín“ oznámi Snehuliak svoje plány na modernizáciu farmy výstavbou veterného mlyna. Napoleon s tým nesúhlasí a spor vyvrcholí tým, že Napoleonove psy vyženú Snehuliaka z farmy. Nič vám to nepripomína?
Twistovanie na scéne, ktorú voláme Nová
Tí skôr narodení majú určite v spomienkach uloženú pesničku Chubbyho Checkera „Let´s twist again“. Všetci sme sa na tanečnom pódiu zvíjali v rytme twistu, ktorý nám popri rock´n ´rolle vyhovoval. V tom istom roku (1961) vo wimbledonskom divadle v Londýne mal premiéru muzikál Oliver! Trojica divadelníkov, režisér Peter Coe, choreograf Malcolm Clare a výtvarník Sean Kenny inscenovali muzikál Lionela Barta. Skladateľ a libretista v jednej osobe vytvoril nesmrteľné dielo na ešte nesmrteľnejší príbeh Charlesa Dickensa Oliver Twist. Takto sa stala značka TWIST spolu s menom Oliver európskym kultúrnym dedičstvom. Píše sa rok 2024, šesťdesiattriročný muzikál sa nechystá do dôchodku. Naopak, po neuveriteľne úspešnej ceste po svete zavítal už po druhýkrát na Slovensko. Takže titulok článku neklamal. 8 marca sa takmer stočlenný divadelný ansámbel predstavil bratislavskému publiku na Novej scéne, divadle, ktoré si tiež už za roky svojej existencie počas 77 divadelných sezón niečo pamätá. Je pre každé divadlo vzácne, ak sa o ňom tvrdí, že nestarne. Herci prichádzajú, odchádzajú, menia sa scény, riaditelia, ale duch, ktorý mu vdýchol divadelný Boh nezostarol. A práve spomínané divadlo si „Nové“ zachovalo nielen v názve, ale aj v predstaveniach, tisíckach inscenácií a stotisícoch spokojných divákov, ktorí sa aspoň na chvíľu prídu do divadla nadýchať čerstvého divadelného vzduchu. Platilo to aj na premiére britského muzikálu s originálnou slovenskou divadelnou krvou začiatkom marca.
Európska únia, mlynček na mäso studenej vojny a napoleonský syndróm
Už sedemsto rokov pred narodením Ježiša z Nazaretu sa istý jeruzalemský prorok Habakuk sťažoval Bohu: „Pane, dokedy budem volať a nevypočuješ? Kričať k tebe: „Násilie!“ a nezachrániš? Prečo mi dávaš hľadieť na bezprávie a pozeráš sa na trápenie? Pustošenie a násilie je predo mnou, vzniká napätie, vybuchuje zvada.” Boha sme v mene inklúzie poslali do kláštora a namiesto neho sme si dosadili mantru s prepožičaným názvom Demokracia. Rovnako ako Boha sme ju nikdy osobne nestretli, len sa na ňu odvolávame vtedy, keď je zle. A v súčasnosti je naozaj v našom civilizovanom svete dosť zle. Prečo?
Čítať ďalej: Európska únia, mlynček na mäso studenej vojny a napoleonský syndróm
Gitara mu bola osudom…
Jozef Barina, hudobník, spevák, hudobný skladateľ….a môj spoluhráč v skupine The Players. Bolo to v šesťdesiatych rokoch, kedy sa naše osudy spojili na jednom pódiu a s rovnakou láskou. Tou bola gitarová hudba, akú hrávala britská skupina The Shadows. Bigbít, ako sa vtedy hovorilo našej hudbe, znel v kultúrnych domoch a vznikajúcich vysokoškolských kluboch. Nechceli sme ňou provokovať. Napriek tomu sme boli označovaní za rebelov, dlhovlasé „máničky“ a pokazenú mládež. „To všechno odnéééés čas.....“ Jožko Barina, Ľubo Dolinský, Juraj Korenko alias Kofa a ja. Štyria mušketieri, ktorí sa venovali inštrumentálnej hudbe. Už vtedy sa na scéne objavili gitarové skupiny, ktoré nielen hrali, ale aj spievali. The Beatles, Thr Rolling Stones, The Kinks a mnohé ďalšie. Naša inštrumentálna hudba sa stala zrazu staromódnou. Vtedy sme sa rozhodli zmeniť svoj repertoár a začať spievať. Žreb padol na Jožka Barinu. V The Players prevzal úlohu speváka. Tak vznikla prvá a zároveň aj posledná pieseň The Players „Stratený sen“. Dopĺňali sme to hudbou Erica Claptona a The Cream. Žiaľ po prvom koncerte sme sa rozpadli. Ja s Kofom sme išli do sveta, Ľubo Dolinský sa venoval rozhlasu a Jožko Barina si založil zbrusu novú skupinu The Meditating Four. Našiel si nových spoluhráčov, začal spievať a hrať blues. Som presvedčený, že tak to chcel osud. Naše cesty sa rozišli nie preto, aby niečo zaniklo, ale aby vzniklo čosi nové, iné, napriek tomu stále naše.
Jožko, nedohral si! Hudba pozná smrť len zo zabudnutia. Tvoje piesne zostanú žiť naďalej, pretože nemajú telo, ktoré starne. Koluje v nich tvoja krv, ktorú do sveta pumpuje tvoja duša. A tá, muzikantská, len tak neumiera. Mnohí si budú naďalej spievať: „Hej, pán doktor, povedzte mi prosím, čo je to so mnou.
Česť tvojej pamiatke!
Ľubo Belák, ten čo s tebou hrával v The Players.
24.2.2024