Často v spomienkach nadávame na socializmus minulého storočia, kedy cenzúra a strach zatvárali nielen ústa umelcom, ale celým divadlám.

Mám na to osobnú spomienku, kedy pre nežiadúcu politickú satiru divadla Tatra revue, boli začiatkom sedemdesiatych rokov všetci herci spolu s mojim otcom Michalom Belákom vyhodení na dlažbu a dvere kabaretu sa na večnosť zavreli. Socializmus sme vymenili za demokraciu, ale v slobode slova sa na javisku a televíznej obrazovke takmer nič nezmenilo. Tu sú príklady.

Demokratka Merkelová a extrémista Kotleba sa zrazu stretli. Kde? Na poli umenia, kultúry, literárneho textu. Aj keď sa osobne nepoznajú, obaja stáli a stoja pred rovnakým problémom moci. Načo sú nám politici? Odkiaľ pokiaľ by si mali prisvojovať právo na pravdu?

Vojna je tu. Kde? Veď sa nestrieľa, nehučia sirény a nemocnice nie sú plné zranených. Je to tak? Keď sa ma začiatkom roka jeden televízny redaktor pýtal, čo si želám v novom roku 2016, odpovedal som „Mier“. Vyhodilo ho to zo zabehnutých novinárskych koľajníc. Niekoľko desaťročí takto odpovedali len missky, ktoré odrapotali naučenú vetičku „Chcem svetový mier“. Dnes je táto odpoveď vyjadrením obavy, že v našom svete, myslím tom pozemskom, nie je niečo v poriadku. Od druhej svetovej vojny sa toho zmenilo veľa. Prišli nové technológie, hudba sa hrá na počítačoch a celý život môžete prežiť vo virtuálnej realite, kde je všetko len „akoby“, aj smrť. Jedna z kulturologických teórií hovorí, že každá kultúra sa vyvíjala a vyvíja v cykloch, akýchsi špirálach.....až zanikne. Dnes sme v našej kultúrnej špirále na mieste, kde sme boli v roku 1938. Akoby sa všetko vrátilo späť......len herecké obsadenie, kostýmy a názov hry sa zmenili. Bombové útoky v divadlách, na letiskách a v kaviarňach, militantný džihád, hackerské útoky na digitálne informačné supermarkety a kvitnúci extrémizmus a radikalizmus. To je moderná vojna dvadsiateho prvého storočia.

Pár myšlienok o predsedovi Slovenskej národnej strany a jeho svätej ministerskej trojica v koaličnej vláde.

Určite mi dáte za pravdu, že súčasná slovenská politická scéna má gule. Viem, je to výraz na hrane kultúry prejavu, ale nič iné mi nenapadlo pri čítaní vyjadrenia Miroslava Beblavého, ktorý s pokojom Angličana poprosil pána premiéra a šéfa parlamentu, aby zvážili poverenie Petra Plavčana viesť Ministerstvo školstva. Podľa Beblavého ide o známu firmu z fungovania Študentského pôžičkového fondu v polovici prvej desiatky rokov dvadsiateho prvého storočia. Na rozdiel od pána veľkého konšpirátora Igora Matoviča, ktorý obviňuje kohokoľvek, kdekoľvek bez faktov, len na základe anonymov a klebiet, Beblavý otvára Pandorinu skrinku až po zvážení skutkovej podstaty nálezu.

Asi nie som jediným, kto čítal článok v Literárních novinách Jána Čarnogurského „Spojme sa s Ruskom“ . Priznám sa, po prečítaní článku mi po chrbte prebehli zimomriavky. Zazneli v ňom názory, ktoré so sebou prináša súčasný európsky extrémizmus, je jedno, či je pravý alebo ľavý. Spoločným menovateľom je strata pamäti. Nečakal by som to od rozhľadeného, históriou poučeného bývalého premiéra Slovenskej republiky. Viem o jeho rusofilstve a nič proti tomu nemám. Aj ja sa neraz pozriem na východ, keď hľadám kultúrne kotvy našej súčasnosti. Aj napriek našej (slovenskej) geografickej polohe, patríme viac na východ ako na západ. Nie je to len jazyk, ale aj história ale najmä ilúzia, že Slovania raz prinesú svetu novú, lepšiu kvalitu.