Na premiéra Slovenskej republiky bol spáchaný atentát! Toľko titulky. Bez očakávaných komentárov a pokryteckých prejavov sústrasti štátnikov. Málokto si uvedomí, že je to začiatok občianskej vojny, ktorá  „doteraz bez výstrelov“ prebieha už pár rokov. Zbraň bola namierená proti politikovi, ktorý nesúhlasil so stavom našej spoločnosti. Otvorene kritizoval Európsku úniu, Nato a najmä novú politickú kultúru neoliberalizmu. Čo tomu predchádzalo?

V súčasnosti si zvykáme na reinkarnáciu Rakúsko-uhorskej monarchie pod názvom Žalár Neoliberalizmu. Až na stranu Progresívne Slovensko sa tento politicko-kultúrny trend zatiaľ vyskytuje len v kaviarňach, vírivkách a umeleckých happeningoch. Je to akýsi druh mestského folkóru, na ktorý by si asi ťažko zvykol Maroš Kochanský, líder veselého hudobného zoskupenia LOJZO (Ludový Orchester Jednoduchej Zábavy Obyvateľstva). Baretky a tepláky sa už nenosia. Je to trend, ktorým sa uberá celý svet, alebo len výkrik časti populácie v Európe, USA, či Austrálie? Ak by sme od rána do večera sedeli pri televíznej obrazovke, určite by sme si za pár dní sledovania neoliberálnych tém želali vlastnú eutanáziu, alebo v najlepšom prípade pobyt v tichom prostredí psychiatrie. Sme na začiatku, alebo na konci vlády neoliberalizmu, či ordoliberalizmu, ktorý tak ekonomicky charakterizoval Wilfried Ver Eecke z Georgtownskej univerzity? Obyčajný televízny divák si jednoducho zanadáva, vypne televízor a vyberie sa do krčmy, kde sa toho určite dozvie viac.

Je tu ešte jeden prívlastok neoliberálnej politiky. Dnes možno už hovoriť o neoliberálnom spôsobe života. Volá sa Globalizmus. Hrubé slovo, za ktorým sa skrývajú mnohé udalosti, ktoré nám znepríjemňujú život. Od elektromobilov, cez fotovoltaiku, klimatické zmeny, zelenú politiku, Veľký RESET, až po vojenské agresie, pandémie, hospodársky krach a ceny v potravinách. Určite by bolo zaujímavé, čo by na to povedal otec slobodomyšlienkárskeho života, Donatien Alphonse François de Sade. Inak uvádzaný ako Markíz de Sade. „Objaviteľ“ sadizmu. V čase jeho života na prelome osemnásteho a devätnásteho storočia bola jeho filozofická literatúra neraz cenzurovaná, zakázaná, pohoršujúca a poburujúca, ale i burcujúca a buričská. Donedávna sa od jeho názorov často odvracala aj takzvaná „dobrá spoločnosť“.  To všetko je minulosť. Hrdinom dnešný dní je on, Markíz de Sade, vzor moderného liberálneho človeka. Geniálne nám ho naservíroval český filmár Jan Švankmajer spolu so slovenským kameramanom Jurajom Galvánkom vo filme Šílení. Dej sa odohával medzi víziami de Sade a realitou, medzi skutočným životom a psychiatriou. Nezabudnuteľný bol monológ predstaviteľa postavy de Sade Jana Třísku pri zatĺkaní klincov do tela plastiky ukrižovaného Krista. Dnes by mu na scéne tlieskali všetci neoliberáli. S heslom“Tak mu treba, ja jeho Krista“. Až sem sme sa dostali! S heslom Ľudovíta Štúra „Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí“. Keby Ľudevít Velislav vedel, komu by dnes slúžil, určite by sa týchto slov vzdal ako Galilei pri otázke planéty obiehajúcej okolo Slnka - Zemegule.

Súčasný „západný svet“ začal podľa vzoru de Sade zatĺkať klince do tela večných právd bez ohľadu na minulosť, ľudskú skúsenosť, ale aj overené pravdy, akou je obeh Zeme okolo Slnka. Príkladov je dosť.

Pokiaľ na začiatku bolo Slovo, tak v súčasnosti sú to klimatické zmeny, ktorých dôvod existencie pár „vedcov“ prisudzuje aktivite ľudí. Na pranier sa okrem priemyslu, benzínových motorov, uhoľných elektrární, dostali aj kravy, ovce a iné živočíchy, ktoré si dovoľujú produkovať CO2. Zabudlo sa na to, že klimatické zmeny sú tak, ako aj samotná príroda neovplyvniteľné. Asi si to zámerne mýlia so životným prostredím, kde žijeme a čo vytvárame. Sú to mestá ponorené do smogu, tony odpadu bez recyklácie, alebo kŕmenie sa potravinovými náhradami za čerstvé mäso, alebo geneticky upravovanými rastlinami.  Tvrdenie o náraste CO2 valcuje štatistika. Naopak vo svete podiel CO2 klesá. Komu potom prospieva klamstvo nevedeckých poznatkov? Globalizácii, ordoliberalizmu, či našim nekritickým obhajcom slovenského neoliberalizmu. Svet Novej Slobody je tu a my sa nestíhame čudovať. Ak si niekto myslí, že to je generačná výbava, tak sa určite mýli. Nie každý mladý človek je neoliberál. Globalizácii vyhovuje nový trend takzvaného Veľkého Resetu ekonóma Klausa Schvába z World Economic Forum. Je to v inom jazyku podaná teória Ver Eeckeho o ordoliberalizme.

Neoliberalizmus nezasiahol len homo(a) faber(a) (človeka práce). Ozajstnými liberálmi, alebo skôr slobodomyšlienkármi boli v minulosti umelci. Ich zviditeľnenie v histórii ľudstva rástlo s ústupom dogmatickej nadvlády náboženských ideológií. Bola to najmä Európa, ktorá v minulosti žičila rozvoju slobodného ducha tvorivosti a krásy v umení. V obrazoch, básňach, románoch, divadelných hrách a v hudbe umelci v mene morálky a krásy stáli na strane otrokov, poddaných, chudobných a chorých. Sami trpeli nedostatkom. Nielen peňazí, ale aj uplatnenia sa vo verejnom živote. Všetko je už len minulosť. Morálne posolstvo umenia sa vytratilo v kšefte a propagande. V živej pamäti majú najmä filmárske generácie režisérku Leni Riefenstahlovú. Svoje filmárske umenie venovala propagande hitlerovskej politiky pred druhou svetovou vojnou. Našťastie nie všetci umelci „SVETA“ zabudli na svoje poslanie a propagandu vymenili za vlastný postoj. Dnes je takýmto príkladom pre slovenských „filmových umelcov“ postoj hudobného mága Jeana Michela Jarre(a). Jeho bratislavské vystúpenie na petržalskom brehu Dunaja je príkladom morálnej istoty, ktorú má umenie obsahovať. V porovnaní s propagandistickým odovzdávaním filmových cien Slnko v sieti priniesol slovenským „umelcom“ odkaz zo sveta, že sa mýlia. Pokiaľ naši filmári v priamom prenose zneužili vysielanie verejnoprávnej televízie a svojimi politickými prejavmi potvrdili svoj zmysel pre politický gýč, Jean Michel zaradil do svojho verejného koncertu poskytnutého zadarmo každému, kto na koncert prišiel, odkaz Edwarda Snowdena, whistle-blowera, ktorý sa dnes pred justíciou USA skrýva v Rusku. Jeho jedinou vinou bolo zverejnenie dokumentov o sledovacích aktivitách americkej National Security Agency (NSA) či britskej Government Communications Headquarters. Nebol špiónom, či leakerom (informátorom) ani vlastizradcom. Plnil si len svoju občiansku a morálnu povinnosť. Kde sú výzvy slovenskej umeleckej scény, vrátane literátov a výtvarníkov, za oslobodenie Juliana Asangea, ktorý rovnako stál na strane pravdy a morálky? Nie je prekvapujúce, že atentátnikom v Handlovej bol básnik a literát, vyznávač neoliberálneho sveta. Rovnako výbor Slovenského centrua PEN, medzinárodnej organizácie brániacej slobodu slova,  aj napriek nesúhlasu jej vlastných členov, radšej vyzýval Roberta Fica aby sa ospravedlnil arogantnému emigrantovi Martinovi M. Šimečkovi za trestné oznámenie za šírenie názorov nezlučiteľných so zákonmi Slovenskej republiky. Pokiaľ Jaean Michel cez svoju hudbu a unikátnu scénickú prezentáciu jasne bez štátnických prejavov zverejnil obranu zástupcu pravdy, slovenskí filmári sa bez hanby postavili na stranu neoliberalizmu a službe peňazí. Odovzdávanie filmových cien pripomínalo metaforu o prípitku šampanským. Z prázdnej fľaše si rozliali sekt a pripili si na úspechy slovenského filmu, ktorý sa nedostal ani za hranice Slovenska. Oslavovali s prázdnou fľašou bez obsahu. Produkujú filmy, z ktorých si „odborná“ filmová akadémia vybrala za víťaza priemernú komédiu Invalid. Na viac súčasný slovenský film nemá. Napriek tomu, že z umeleckých fondov dostávajú všetko, je im to málo. Drzo si privlastňujú nielen štátne inštitúcie, divadlá, televíziu, umelecké fondy, ale aj právo na určovanie kto a čo rozhoduje o umení. Čo ním je a čo nie je. Fraškou na koncerte Jarrea bola aj prítomnosť pani dosluhujúcej prezidentky Zuzany Čaputovej. Fyzicky sa mohla na koncerte Jaeana Michaela Jarre-a presvedčiť o svojom zlyhaní v kresle prezidentky, ktorá v rozpore so svojim poslaním jednostranne zastávala politiku neoliberalizmu. Rovnako s pokrčeným úsmevom museli organizátori bratislavského koncertu v rámci projektu STARMUS, páni z Esetu, prijať pravdu umelca svetového formátu, ktorý sa verejne zastal Edwarda Snowdena. Človeka, ktorého za špionáž stíha americká administratíva. Práve tá, ktorej ESET bezbreho slúži. Táto chyba v programe ESETu dokazuje len jedno. Neoliberalizmus nemá vo svete vyhrané. Zápas sa len začal. Nielen postrelením najvýznamnejšieho predstaviteľa politiky antiliberalizmu Roberta Fica na Slovensku, ale aj prichádzajúcimi voľbami do Európskeho parlamentu, kde sa očakáva výrazná zmena v obsadení neoliberálnych sluhov v parlamentných stoličkách. Aj Európa, nielen Slovensko, si zaslúži mier, vylúčenie agresivity z  občianskeho života, ale najmä spoluprácu s celým svetom. Máme dosť rozdeľovania, obviňovania, bezcharakternosti a slepej služby Ríši ZLA, ktorá sa už dávno neskrýva len v Rusku.

Ďalším rukolapným dôkazom vplyvu globálneho neoliberalizmu bola aj pesničková súťaž Eurovízie - Eurovision Song Contest. Tí, ktorí nás z pred nedávnom za účasti súčasného generálneho riaditeľa EBU Noela Curana poučovali, čo je verejnoprávny vysielateľ a hrozili sankciami, dali priestor vo vlastnej réžii bezbrehej nemorálnosti v umeleckom žánri, ktorý by mal byť len príjemným spestrením každodenného života. Kopancom do brucha bolo zaradenie švajčiarskej bytosti Nemo, ktorá navyše verejne proklamovala svoju nebinárnosť v rodovej orientácii. Jeho verejné účinkovanie, ktoré navyše nemalo žiadne umelecké ambície doplnilo aj vystúpenie írskej speváčky Bambie Thug, verejne propagujúcej queer gender s nefalšovaným satanistickým rituálom. Oba nebinárne neoliberálne kreatúry nemali čo robiť v médiu, ktoré sa oháňa verejnou službou.

Markíz de Sade by bol spokojný. Jeho zabíjanie klincov do Kristovho mŕtveho tela pokračuje. Dokedy? Až na Slovensku, v Európe, vo svete ľudia vezmú do rúk zbrane a násilím si vymôžu návrat normálneho života bez ...izmov? To chceme? Štyri neoliberálne výstrely namierené do tela Roberta Fica sa takouto rozbuškou pokojne môžu stať.

Ľubo Belák

16.5.2024

“Chcem vám povedať jedno zreteľne a jasne. Toto vám nezabudnem…” uviedol vo svojom povolebnom prejave porazený kandidát Ivan Korčok. Nielen on, ale aj väčšina voličov na Slovensku, nezabudne na jeho vyjadrenia a atmosféru na námestiach počas predvolebnej kampane, kde odzneli aj slová rečníkov: “SMER-SSD volili fašisti a neonacisti, vyslovene spodina...“, alebo „Fico do basy!...Dosť bolo Fica!“. Bratislavské námestie oslavovalo víťazstvo Ivana Korčoka s istotou jeho víťazstva aj vo finále. Zabudli na Slovensko, mestá a dediny, kde okrem Bratislavy žijú tiež občania Slovenskej republiky, majú svoje problémy a svoje túžby. Krik z námestí sa dostal až k nim. Práve to zburcovalo aj tých, ktorí neboli rozhodnutí ísť voliť. Slováci, ktorých bratislavské celebrity označovali za spodinu, dezolátorov, proruských konšpirátorov sa zobudili a išli k urnám. Toto bola hlavná porážka bratislavskej pýchy a nadradenosti, s ktorou do volieb išiel aj Ivan Korčok.

"Ale dá sa to vyhrať aj tak, že z toho druhého, aby som bol presný - zo mňa, urobíte kandidáta vojny," Táto metafora Ivana Korčoka, či anonymného autora jeho myšlienok, zaznela ako výčitka Petrovi Pellegrinimu. Protikandidátovi, ktorý sa takmer počas celej kampane zdržiaval komentárov a glosovania o svojou súperovi na prezidentskú stoličku. Už to vyzeralo tak, že o jeho predvolebnej pasivite začali pochybovať aj jeho prívrženci. Ivan Korčok sa sám svojim predchádzajúcim politickým a úradníckym diplomatickým životom postupne vyobrazil ako nekritický zástanca vojenskej agresie, ktorá sprevádza západné krajiny novodobou históriou vojenských zásahov mimo vlastného územia. Juhoslávia, Kosovo, Afganistan, Irak, Sýria, Lýbia, Gaza;  Korčok vždy stál na strane západného agresora. Posledným ťahom štetca na vyobrazení militantného Ivana Korčoka bola jeho neúmerná aktivita v presadzovaní vojenského riešenia krízy na Ukrajine, kde okrem podpory neustáleho vyzbrojovania ukrajinskej armády úplne aj ako minister zahraničných vecí rezignoval na diplomatické riešenie krízy. Namiesto stretnutí so štátnikmi si obliekol vojenskú uniformu, nasadil si helmu a vyrukoval na Ukrajinu, nie aby hrdinsky bojoval proti agresorovi, ale aby sa verejne prihlásil k vojnovému riešeniu v čase, keď na bojisku nechali svoje životy státisíce vojakov. Vojna je Mier....by malo byť heslom Ivana Korčoka. Videli to všetci....na celom Slovensku.

„Na Slovensku sa dá stať prezidentom Slovenskej republiky aj tak, že budete viesť netransparentnú kampaň (o Pellegrinim, pozn.)...“, pripomína Ivan Korčok svojim fanúšikom v bratislavskej tržnici. Nespomenie však, že netransparentná kampaň má aj inú podobu ako vedenie bankového účtu. Bola to najmä podprahová kampaň českej politickej scény, do ktorej zapojili bratia Česi aj médiá. Určite k tomu patrí aj postoj Českej vlády k vláde Roberta Fica. Českí politici si diplomaciu začali zamieňať za pokrytectvo. S úsmevom a s pokrikom „bratia Slováci, naši najbližší partneri...“ jedného dňa zastavili medzivládne rokovania so slovenskou vládou. Bola to len zhoda okolností, že to bolo práve v čase predvolebnej kampane na Slovensku? Bol to otvorený odkaz Slovákom, aby kandidáta koaličných strán nevolili. Určite by sa mal niekto spýtať, kto zaplatil vlaky z organizovaným transportom mladých ľudí z Česka, ktorí mali posilniť voličský tábor Ivana Korčoka. Opäť „transparentne“ organizátori bezplatného zájazdu z Česka vyhlasovali, že to nemá nič s volebnou korupciou: „veď vlakom môžu prísť aj voliči Pellegriniho...“ Potom, ako sa robil výber „apolitickej“ mládeže, ktorá „narukovala“ do šíkov Ivana Korčoka? Boli to aj ďalšie netransparentné aktivity v tábore súčasnej opozície na čele s prezidentkou Zuzanou Čaputovou, ktorá sa tiež v predvolebnej atmosfére na pražskom hrade stretávala s tými, ktorí zabudli, že na Slovensku je premiérom Robert Fico. Podobne „transparentne“ sa chovali české médiá, najmä Česká televízia. Dva dni pred voľbami si Michaela Jílková do svojej relácie Máte slovo pozvala poradcu Roberta Fica docenta Eduarda Chmelára. Nedostatočne skrytým zámerom českej verejnoprávnej televízie bolo pri hľadaní dôvodu jednostranného kroku českej vlády vystaviť slovenského zástupcu kritike za kroky súčasnej slovenskej vlády.  Plánované divadlo na „utužovanie priateľstva“ medzi Slovenskom a Českom sa napriek pokryteckej dramaturgii v istom momente zlomilo. Dôvodom bola bravúrna obrana Eduarda Chmelára voči útokom plných klamstiev českého ministra pre európske záležitosti Martina Dvořáka a neistého politológa Jozefa Mlejneka (z FSV UK). V Tridsiatej tretej minúte zrazu počas vysielania pristúpil k zmierlivej Michaele Jílkovej tajomný muž v kvalitnom obleku a podal jej hárok papiera. V réžii pochopili, že je zle a treba vrátiť debatu späť k agresívnemu obviňovaniu slovenskej vládnej politiky s jasnou nevyslovenou správou pre Slovákov. Kandidáta takejto slovenskej koalície nevoľte! Čítajúc z podaného papiera pani moderátorka vypálila: „aby nešlo jen o Ukrajinu...to je chování vašej ministrině kultury“ a spustila súčet všetkých „zločinov“ novej slovenskej ministerky. Určite sa treba spýtať, či to všetko bola len „transparentná náhoda“? Opäť sa Slováci pri televízoroch dvíhali zo stoličky s presvedčením, že to takto nenechajú...ďalší klinec do prehry Ivana Korčoka.

„Ukazuje sa ,že sa dá stať prezidentom Slovenskej republiky tak,  že budete šíriť nielen nenávisť, bičovať vášne a ľudí tlačiť na barikády....“, takto charakterizoval Ivan Korčok predvolebnú kampaň Petra Pellegriniho. V porovnaní s Ivanom Korčokom však bola kampaň Petra Pellegriniho len slabým odvarom toho, ako sa valila spúšť ohovárania a jedovatých slín práve z Korčokovho tábora. Už v prvom volebnom videoklipe Ivana Korčoka jeho tvorcovia prirovnávali Petra Pellegríniho k psovi na obojku so sloganom o PODRŽTAŠKE. Určite to so slušnosťou, férovou súťažou a galantnosťou nemá nič spoločné. Prirovnanie nielenže nie je pravdivé, ale bičuje voličov k banalizácii politických protivníkov. Je to len malý krok k stupňovaniu vášní a nenávisti. Tá sa naplno prejavila v organizovaní protivládnych opozičných protestov za účasti Ivana Korčoka, ktoré už možno charakterizovať ako štart k budovaniu barikád. Pellegrini sa ani raz nepokúsil demonštratívne podnecovať pouličné davy k nenávisti voči politickému súperovi, ktorý o sebe tvrdí, že je občiansky a nezávislý kandidát. Jeho „nezávislosť“ je spečatená priamou podporou opozičných strán na čele s Progresívnym Slovenskom, ktorého hlavnou politickou prácou je ohováranie súčasnej vlády v Európskej únii. Tak ako bol Peter Pellegrini kandidátom koalície, tak bol de facto Ivan Korčok kandidátom opozície bez akýchkoľvek presahov. Snáď len KDH so svojou „inkluzívnou“ liberálno-kresťanskou ideológiou (?) sa v opozícii liberálov ocitla omylom. To sa jej určite vypomstí pri najbližších voľbách do Európskeho parlamentu. Spravodajstvo RTVS chrlilo po celom Slovensku správu o „veľkých protestoch“ v Bratislave za účasti Ivana Korčoka. Ako zareagovali voliči koalície? Rázne sa zdvihli a namiesto do ulíc išli priamo k volebným urnám.

Voľby sa skončili. Začalo sa rátať, analyzovať, predpovedať, ale aj trepať dve na tri. Voľby síce vyhral Peter Pellegríni bez akejkoľvek viditeľnej kampane a Ivan Korčok prehral bez štipky slušnosti a férovosti, ale vo výsledku Slovensko prehralo. Nedalo sa ani očakávať, že voľby nového prezidenta Slovenskej republiky vyriešia to podstatné, destabilizáciu slovenskej štátnosti. Stačilo tri a pol roka vlády politicky ale aj ekonomicky skorumpovaných vlád diletantov, aby sa im podarilo na čele s prezidentkou Zuzanou Čaputovou roztrhnúť slovenskú spoločnosť na dva kusy. Nie sú to už ani dva tábory, ktoré vzájomne súperia o moc v štáte. Je to neľútostný boj dvoch uzavretých komunít bez šance vzájomne sa počúvať, prestať sa napádať a ceriť zuby. V týchto voľbách sa nič nevyriešilo. Ivan Korčok si sám a s výdatnou pomocou opozície svojou spomenutou predvolebnou aktivitou prehral voľby. Takto vydláždil cestu Petrovi Pellegrinimu k prezidentskej stoličke.

Už je tu len posledná, malá šanca, že nový prezident si uvedomí podstatu spoločenskej krízy a začne od gruntu zvnútra spoločnosti budovať stratenú slovenskú štátnosť. Po ruke má návod zvaný Ústava SR a vyše päť miliónov Slovákov a občanov inej národnosti, ktorí si želajú žiť v Mieri a v Prosperite. Je to v autentickej demokracii tak veľa?

Ľubo Belák

8.4.2024