Veľkonočné zmierenie
Veľký piatok, najväčší katolícky sviatok. Aspoň raz do roka si aj neveriaci všimnú, že sa slávi akýsi Ježiš z Nazaretu, ktorý vraj vstal z mŕtvych.
Pre mnohých je to len rozprávka, pre veriacich viera a pre mňa akýsi hot spot, ktorý ma neustále priťahuje. Už dávno som prišiel na to, že je potrebné niečomu veriť, aj keď stratíš vieru v Boha. Tých príčin, prečo neveriť je na tomto svete podstatne viac, ako tých, prečo veriť na Stvoriteľa, Boha, Jehovu, Jahve, Univerzum, Lásku a Dobro. Prišiel som aj na to, že v niečo veriť je náročné. Chce to nielen akési ponorenie sa dovnútra seba samého, do vlastných úvah, je to najmä spôsob, ako a čo robiť, ako sa správať, prejavovať navonok a čo hovoriť. Preto práve vo viere zlyhávame. Predsa sme len z mäsa a kostí a duša v tomto usporiadanom chaose neraz nemá dostatok miesta. Sme otroci telesnosti, bolesti, slastí a vecí. Na ospravedlnenie si hovoríme „Takých nás Boh stvoril“. Zároveň sa na Boha obraciame s požiadavkami, ktoré Stvoriteľ nemá ako vybaviť. Je to skôr lenivosť a pasivita, ktoré nám rozkazujú preniesť zodpovednosť na niekoho iného, napríklad na Boha. Práve tu niekde začínajú kvitnúť naše ne-ľudské vlastnosti. Závisť, nevera, nenávisť, chamtivosť.......tých vlastností je nekonečný rad. Vyhovárame sa na Osud, Predurčenie, ktoré nám niekto zvonka nanútil a nám zostáva len čakať, čo sa stane. Nestane sa nič, len vo finále príde smrť, ktorá ukončí krátku epizódu každého z nás.
Odišiel rytier slovenského prekladu Peter Kerlík
Dnes už len snívame o časoch, kedy rytieri boli nielen symbolom, ale aj živým príkladom cti, čestnosti, viery a lásky. Takýto rytier sa v prvý marcový deň rozlúčil tak, ako sa na rytiera patrí. V divadle, ktoré mal rád a medzi divadelníkmi, ktorých miloval.
Čítať ďalej: Odišiel rytier slovenského prekladu Peter Kerlík
Odišiel môj spisovateľ
>
>>>
(Umbertovi Ecovi)
Viem, že sebeckosť nie je bohvieaká vlastnosť. Priznávam, je to zlá vlastnosť, s ktorou sa asi nikto nechváli. Pri mene Umberto Eco sa však za svoju úchylku nehanbím. Patrím k tým, ktorým čítanie ešte stále robí radosť. Vo virtuálnej realite elektronických médií je kniha niečo pevné, určité a skromné. Až na niektoré výnimky sa kniha dá držať v ruke, čítať pomaly, či rýchlo, možno sa pri nej zastaviť a zamyslieť, či jednoducho ju v prestávke čítania položiť na nočný stolík. S televízorom, rádiom alebo kinosálou sa to spravidla nedá.
Príbeh, ktorý nemá koniec
(odpoveď Petrovi Juščákovi a časopisu .týždeň)
V mojej minulej odpovedi na pamflet Moniky Kompaníkovej som v náznakoch spomenul, že to, čo sa objavilo v jej texte má svoje pozadie, ktoré nie je anonymné. Sú to živí ľudia, ktorí vnášajú do literárneho života negatívnu energiu. Zámerne som ich nechcel pomenovať, pretože to nemám v povahe. Čakal som však, že sa postupne objavia sami. Stalo sa.
Peter Juščák svojou plamennou obhajobou autorky pamfletu na Dni slovenskej literatúry sa vynoril ako istý prízrak z nemenovaného jazera v Škótsku a začal sa vyjadrovať k veciam, ktoré, žiaľ, potrebujú odpoveď. Nebude to o literatúre a spisovateľoch, ale o bývalom stavbyvedúcom, o predsedovi „schránkovej“ Obce spisovateľov Slovenska, o bývalom podpredsedovi a neskôr predsedovi Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska Petrovi Juščákovi.
Potrebujeme Dni slovenskej literatúry?
Potrebujeme Dni slovenskej literatúry?
(odpoveď na pamflet uverejnený v časopise .týždeň)
Hneď na úvod mojej odpovede na článok Moniky Kompaníkovej s potešením musím konštatovať, že Dni slovenskej literatúry potrebuje nielen spisovateľská obec, ale najmä verejnosť, pred ktorou sa už dlhé roky akoby spisovatelia skrývali. Boli to ich diela, ktoré určovali kde a ako sa mohli záujemcovia stretnúť s tvorcami. Dni slovenskej literatúry ponúkli opak. Počas piatich, presnejšie štyroch dní sa vyše dvesto tvorcov stretávalo na rôznych miestach Bratislavy. Akýmsi nosným heslom bolo Zaži knihy naživo. Výstižné slová predstavili zmysel podujatia, ktoré na Slovensku určite chýbalo. Jeho vznikom sme sa zaradili medzi vyše sto podobných literárnych festivalov, ktoré po dlhé roky existujú po celom svete.
Videl som jeho očami
(pre Tibora Huszára)
Čo oči nevidia, srdce nebolí. Neraz mi toto porekadlo slúžilo ako mucholapka na moje hriechy. Každý sa ich dopustí. Jeden hriech však asi zostane bez rozhrešenia. Pred týždňom som sedel s Rasťom Piškom na pive. Poviem, ako je. Chlapi majú niektoré miesta, kde sa cítia istí, možno anonymní, ale určite slobodní. Prišla reč aj na Tibora Huszára. Rasťo sa chystal za ním do nemocnice, kde si Tibor vzhľadom na svoje zdravotné ťažkosti zaľahol. Dali sme si sľub, že tam pôjdeme spolu. Okrem toho, že som ho chcel navštíviť, mal som aj obyčajný dôvod. V archíve Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska som našiel kompletnú zložku s názvom Tibor Huszár – portréty spisovateľov. Možno už na to aj zabudol, a tak som chcel, aby sme sa poradili čo s tým. Majstrovsky zachytené portréty slovenských spisovateľov dlhé roky ležali v archíve a zapadali prachom. Svoje predsavzatie už nikdy nenaplním. Tibor zrazu umrel.