Odišiel môj spisovateľ

(Umbertovi Ecovi)

Viem, že sebeckosť nie je bohvieaká vlastnosť. Priznávam, je to zlá vlastnosť, s ktorou sa asi nikto nechváli. Pri mene Umberto Eco sa však za svoju úchylku nehanbím. Patrím k tým, ktorým čítanie ešte stále robí radosť. Vo virtuálnej realite elektronických médií je kniha niečo pevné, určité a skromné. Až na niektoré výnimky sa kniha dá držať v ruke, čítať pomaly, či rýchlo, možno sa pri nej zastaviť a zamyslieť, či jednoducho ju v prestávke čítania položiť na nočný stolík. S televízorom, rádiom alebo kinosálou sa to spravidla nedá.

 Takýmito knihami ma po dlhé roky zásoboval mysliteľ, filozof, estét, ale najmä spisovateľ Umberto Eco. Len o máloktorých spisovateľoch si dovolím tvrdiť, že píšu poctivo s plnou pokorou voči téme, ktorú si požičajú zo života. Zväčša sa písania chopia exhibicionisti, pre ktorých je nepopísaná stránka papiera len prázdnym miestom na uplatnenie svojho ega. Písanie nie je práca, v najlepšom prípade je to úcta k téme a čitateľovi, v najhoršom pornografia, kde používateľ slov odhaľuje čokoľvek so zámerom zviditeľniť sa. Takých máme na Slovenku, ale aj vo svete dosť.

Umberto, nebol chrličom publikácií. V beletristickej tvorbe zanechal len sedem diel. Tie však stáli za to. Vedel všetko to, čo mu darovali životné príbehy iných, použiť neuveriteľne pútavo a originálne vo svojich vlastných príbehoch. Bol náročný nielen k sebe, ale aj s svojmu partnerovi – čitateľovi. Určite mi dajú tí, ktorí Umberta čítali za pravdu, že v po jeho riadkoch sa bolo možné prechádzať len ak čitateľ prijal ponuku spisovateľa na intelektuálnu debatu. Osobne nechápem slovo intelektuálne ako niečo snobské, či povýšenecké. Je to vôľa potrápiť svoj rozum na to, aby človek niečo pochopil, ale aj doplnil. Eco bol takýmto partnerom. Osobitne som si zgustol na jeho majstrovstve, ako vo svojich príbehoch vedel spojiť niečo magické, záhadné s realitou a pravdou, ktorá nás či už v histórii, alebo prítomnosti obklopuje. Vo svojej fantázii sa pevne opieral o ňu.

Alter egom Umberta bola jeho esejistická a teoretická tvorba. Apocalittici e integrati (Skeptici a utešitelia), Trattato di semiotica generale (Traktát o všeobecnej semiológii), či Storia della Bellezza  (Dejiny krásy) a Storia della Bruttezza (Dejiny škaredosti) boli pre mňa dobrodružstvom poznania, ktoré mi ponúkol práve Umberto Eco.

Odišiel môj spisovateľ. Žiaľ doteraz som si nenašiel náhradníka a asi to tak aj zostane. Jeho posledné dielo Numero Zero (Nulté číslo ) som zhltol na počkanie. Vtedy som si len povzdychol, že budem musieť opäť čakať na jeho novú literárnu správu. Ako to však zariadila prozreteľnosť, ďalšia správa už nepríde. Budem sa musieť zmieriť s tým, že z času na čas sa vrátim späť k jeho textom, ktoré pre mňa naozaj znamenali hodnotu blízku k Novému zákonu, či Einsteinovmu článku Zur Elektrodynamik bewegter Körper (O elektrodynamike pohybujúcich sa telies – Teória relativity).

Česť pamiatke spisovateľa a mysliteľa, ktorý bude určite chýbať nielen mne, ale aj ďalším, ktorí svoj život milujú a sú si vedomí, že je darom, ktorý sme si nemali čím zaslúžiť. Takýmto darom bol aj život a dielo Umberta Eca.

                                                                                                                                               Ľubo Belák

                                         21.2.2016