Dobrý človek
Dobrý človek
(pár "nesviatočných" myšlienok)
V spomienkach iných , v knihách, ale najmä v živote sa stretávame s príbehmi o ľuďoch. Tie najnepravdepodobnejšie, prípadne najhlúpejšie sa odohrávajú na filmovom plátne, ešte častejšie na televíznej obrazovke. Niektoré neprežijú ani svoj vlastný záver rozprávania, len jeden sa neustále vracia už takmer 2000 rokov. Je to príbeh o Ježišovi z Nazaretu. Bola to najmä kresťanská tradícia, ktorá nám uchovala jeho odkaz až podnes. V smutnom príbehu sa odvíjajú udalosti posledných rokov života nezvyčajnej osobnosti. Po stáročia mu pripisovali niečo, čím sa nemohol pochváliť nikto, ani proroci a svätí. Boží syn. O Bohu možno pochybovať, dokonca ho ignorovať alebo nenávidieť. O Ježišovi sa to nedá. To, čo sa dostalo do literatúry v podobe biblických príbehov, nemohlo vzniknúť ako fantazijná rozprávka, alebo sci-fi román. Je v ňom až priveľa pravdy a poznania na to, aby si to mohol niekto len tak vymyslieť. Dokonca aj zázraky, ktoré ho počas jeho života sprevádzali, sú skôr metaforou milosrdenstva a pokory, ako šibnutie čarovným prútikom. Tak, ako to už v dobrých príbehoch býva, dôležitá je základná myšlienka, posolstvo, ktoré chytí čitateľa, poslucháča, alebo diváka. V Ježišovom príbehu je to Láska. Nie tá, ktorá sa odohráva v posteli, ale tá, ktorej je na svete absolútny nedostatok. Láska k blížnemu, láska ku Svetu, ktorý sme dostali do daru, pre nás nepochopiteľná láska k zlu a nepriateľom. Je najúčinnejšou zbraňou a riešením konfliktov. Ježišov odkaz sme doteraz neprijali, dokonca mu väčšina ľudstva ani neverí. Aj napriek nepredstieranej viere v Boha, Syna a ducha svätého. Naopak, ak sa dostaneme do problémov, tých svetských, ľudských, tak horekujeme na tých na nebesiach a žiadame o pomoc. Keď neprichádza, na vine sú všetci svätí, aj s Bohom. Napriek tomu si sadáme k vianočnému stolu a slávime narodenie Ježiša, ktorý z presvedčenia a vo viere v dobro obetoval vlastný život. Bolo to hrdinstvo? Lacný teatrálny trik? Divadlo s dobrým koncom, keď jeho učeníci zistili, že vstal z mŕtvych? Žiaľ, skôr našťastie to nebol scenár úspešného amerického trháku. Ježiš zomiera a v túžbach ľudí neustále ožíva s nádejou na lepší život. Ak nie na Zemi, tak niekde, odkiaľ sa doteraz žiaden svedok späť nevrátil. Človeka z Nazaretu, božieho syna na kríž podľa svedectva apoštolov hnalo presvedčenie o zmene života už tu na tomto svete. Dokonca sformuloval spôsob, ako to dosiahnuť. Viera v ľudské dobro ho priviedla na Golgotu.
Stálo to zato? Poučil sa niekto z jeho príbehu? Napĺňa sa odkaz jeho učenia o Láske? Rád by som si na záver nechal happy end o náprave ľudstva, veriacich, ale aj neveriacich. Kresťanov, židov, moslimov, šintoistov, ateistov, socialistov, kapitalistov....... Človek sa nezmenil. Aj napriek pokroku v poznaní vo vlastnej podstate sa neposunul ani o centimeter z Kristovho kríža. Svet, v ktorom sa odvíja príbeh ľudstva je stále viac nepriateľský, znečistený, arogantný, krutý, nenávistný a chamtivý. Ale najmä ten svet s malým „s“, ktorému hovoríme spoločenský, sa stále viac vzďaľuje od vlastností toho veľkého, ozajstného Sveta s veľkým „S“, o ktorom hovoril aj Ježiš. O svete, kde panuje harmónia, poriadok, nemeniace sa zákony. Aj v jeho učení je však podmienka. Začať sa s sebe a k Svetu správať pokorne, milosrdne a s Láskou. Tak, ako by to dokázal len Dobrý človek. Zatiaľ sa taký na Zemi objavil len jeden. Aj toho radšej ukrižovali.
V Bratislave, 25. decembra 2017
Ľubo Belák
Vážený pán prezident,
dovoľte, aby som sa predstavil. Som občan našej Slovenskej republiky. Ctím si demokraciu a zákonnosť, bez ktorej by žiadna demokracia nemala zmysel. Preto si vážim ľudí, ktorí sa aj napriek zlým zákonom riadia rozhodnutiami svojich parlamentných zástupcov. Ktosi mi povedal, že neznalosť zákonov neospravedlňuje. Žiadny čin, ani trestný čin. Preto sa na Vás obraciam, aby ste mi vysvetlili, čo sú mafiánske praktiky. Už dávno viem, čo sú mafiáni. Mário Puzo vo svojom Krstnom otcovi mi v mladosti prezradil, ako to v ozajstnej mafii funguje. Niečo podobné vznikalo aj na Slovensku, ale sme malá krajina a tak aj celá slovenská mafia bola o niečo menšia, ale nie menej významná.
Parlamentní gambleri a Kasíno RTVS
Gambling je jedna z vážnych závislostí, ktoré sa liečia v Centre pre liečbu drogových závislostí, prípadne v resocializačnom zariadení Čistý deň. Čo to má spoločné s voľbou generálneho riaditeľa verejnoprávnych médií? Určite veľa. Aj závislosť na hazardné hry, aj závislosť politikov na verejnoprávne médiá sa dá liečiť. Jeden rozdiel tu však je. Parlamentní gambleri, na rozdiel od poctivých hazardných hráčov v kasínach, ktorí hrajú za vlastné peniaze, tí parlamentní vsádzajú do hry o RTVS pár miliónikov z našich usporených koncesionárskych poplatkov a ukradnutých daní.
Kotleba, RTVS, Sulík, pán premiér a občania druhej kategórie
Je na čo pozerať, čo počúvať a čomu, tomu privoniavať. Slovenskom sa opäť šíri zápach „veľkých myšlienok“ a vyhlásení. Sú venované „občanom druhej kategórie“. Ktorí sú to? Netreba dlho hľadať, stačí sa pozrieť do zrkadla. Síce sa vidíme pravdivo, takí, akí sme, ale keď začneme počúvať politikov, začíname o sebe pochybovať. Jednoducho s jarou na Slovensko zavítal politický šoubiznis, dostatočne rezký, farebný, ale aj dostatočne zapáchajúci.
Čítať ďalej: Kotleba, RTVS, Sulík, pán premiér a občania druhej kategórie
Čo spája Merkelovú a Kotlebu?
Často v spomienkach nadávame na socializmus minulého storočia, kedy cenzúra a strach zatvárali nielen ústa umelcom, ale celým divadlám.
Mám na to osobnú spomienku, kedy pre nežiadúcu politickú satiru divadla Tatra revue, boli začiatkom sedemdesiatych rokov všetci herci spolu s mojim otcom Michalom Belákom vyhodení na dlažbu a dvere kabaretu sa na večnosť zavreli. Socializmus sme vymenili za demokraciu, ale v slobode slova sa na javisku a televíznej obrazovke takmer nič nezmenilo. Tu sú príklady.
Demokratka Merkelová a extrémista Kotleba sa zrazu stretli. Kde? Na poli umenia, kultúry, literárneho textu. Aj keď sa osobne nepoznajú, obaja stáli a stoja pred rovnakým problémom moci. Načo sú nám politici? Odkiaľ pokiaľ by si mali prisvojovať právo na pravdu?
Vojna, extrémizmus, radikalizmus, zradcovia, blbá nálada a horiaca zápalka
Vojna je tu. Kde? Veď sa nestrieľa, nehučia sirény a nemocnice nie sú plné zranených. Je to tak? Keď sa ma začiatkom roka jeden televízny redaktor pýtal, čo si želám v novom roku 2016, odpovedal som „Mier“. Vyhodilo ho to zo zabehnutých novinárskych koľajníc. Niekoľko desaťročí takto odpovedali len missky, ktoré odrapotali naučenú vetičku „Chcem svetový mier“. Dnes je táto odpoveď vyjadrením obavy, že v našom svete, myslím tom pozemskom, nie je niečo v poriadku. Od druhej svetovej vojny sa toho zmenilo veľa. Prišli nové technológie, hudba sa hrá na počítačoch a celý život môžete prežiť vo virtuálnej realite, kde je všetko len „akoby“, aj smrť. Jedna z kulturologických teórií hovorí, že každá kultúra sa vyvíjala a vyvíja v cykloch, akýchsi špirálach.....až zanikne. Dnes sme v našej kultúrnej špirále na mieste, kde sme boli v roku 1938. Akoby sa všetko vrátilo späť......len herecké obsadenie, kostýmy a názov hry sa zmenili. Bombové útoky v divadlách, na letiskách a v kaviarňach, militantný džihád, hackerské útoky na digitálne informačné supermarkety a kvitnúci extrémizmus a radikalizmus. To je moderná vojna dvadsiateho prvého storočia.
Čítať ďalej: Vojna, extrémizmus, radikalizmus, zradcovia, blbá nálada a horiaca zápalka







