Priznám sa, napriek mojej averzii voči politikom, ktorí reprezentujú mafiánov, podvodníkov a hulvátov, mi Vás bolo ľúto. Tak, ako ste so slzami v očiach v marci tohto roku hrdinsky začali naprávať všetky nedostatky bývalej vlády pri zabezpečení ochrany zdravia občanov Slovenska, ani pri štarte druhej vlny pandémie v našej krajine sa Vám nepodarilo udržať si fasádu zamrznutého úsmevu a opäť som tušil,  že sa Vám za rúškom z očí rinú pravé slzy „úprimnosti“.

Viem, že vašim súčasným krédom je poučka „Účel svätí prostriedky“. Nie ste prvý a určite ani posledný, komu vyhovuje správanie hodné Solipistu. Čo, alebo kto to je? V dejinách filozofie to boli páni, mudrlanti, ktorí verili fráze „Ego solus ipse“. Voľne v slovenčine to znamená: „Iba ja“. Takúto nálepku dostávali tí, ktorí neakceptovali zmysluplnosť ľudskej činnosti. Zjednodušene povedané: „Niet nad moju osobnú skúsenosť a pravdu. Tá je skrytá vo mne, a len vo mne“. Vraj kedysi v antike takíto majstri slova vedeli obhájiť neobhájiteľné. Dokonca si z toho urobili dobre vynášajúcu živnosť. Horšie je to, ak začne ovplyvňovať spoločenský život a morálku.

Dni vášho vládnutia sú naplnené starostlivosťou o nás, občanov Slovenskej republiky. Pripomínam to preto, aby ste si uvedomili, že ide o Slovensko, ktoré je v Európe a píše sa rok 2020. Dosť vysoké číslo na to, aby sme sa doma nesprávali ako vo feudalizme za vlády Jeho veličenstva Igora Matoviča, ktorý si pomýlil letopočet. Uvedomte si však jeden malý rozdiel. Pokiaľ v stredoveku sa koruna dedila z pokolenia na pokolenie, v súčasnosti ju dostáva na hlavu víťaz spoločenskej hry na demokraciu. Ak neviete, o čom hovorím, stačí si prečítať útly zošit s názvom Ústava Slovenskej republiky. Teda nie kráľovstvo, ani konštitučná monarchia, ale nefalšovaná vláda ľudu. Po rokoch viem, že táto politologická metafora je v rukách politikov len bonmotom, ktorý sa používa pri prejavoch. Našťastie politici, bez ktorých sa žiaľ nezaobídeme, sú v menšine. Všetci ostatní sme občanmi druhej kategórie. Na pár okamihov vám prepožičiavame moc, ktorú si vlastne ani nezaslúžite. Popravde, tento raz je to len čudná odmena za váš neúnavný boj bývalého opozičného poslanca, ktorý niekoľko rokov znepríjemňoval parlamentný život. Presnejšie tým, ktorí boli vtedy pri koryte. Teraz ste pri ňom vy. Začínate sa pomaly meniť na jednu z ústredných postáv Orwellovho literárneho príbehu Zvieracia farma (1945). Prečítajte si ho, je stále aktuálny.

Vážený pán premiér, priznám sa, nebol som váš volič, ani volič Smeru či Kotlebovcov. Napriek tomu som prijal s pokorou, že vám občania Slovenska dali svoj hlas. Hovorí sa „Hlas ľudu, hlas Boží.“ Na tom nič nezmením.

Žiaľ po dnešnej televíznej nedeli v karanténe a pri sledovaní vašich vystúpení som nadobudol presvedčenie, že ste urobili chybu. Nie politickú. Tú si žiadny politik neprizná. Nepriznali ste si, že trpíte osobnostnou poruchou, ktorá je nebezpečná. Na porovnanie by som pripomenul moju babku. Podobne ako vy, aj ona sa narodila v trnavskom kraji. Presnejšie žila v Bučanoch, pár kilometrov od Trnavy. Príbeh nie je dlhý. Keď sa v minulom storočí ocitla v problémoch, namiesto toho, aby sa s tým vyrovnala, začala horekovať a spínať rukami so slovami „Ježiši Kriste, Svatý Jozef!...a rozplakala sa.