Keď sa mi z mobilu vysypali esemesky s oznámením o úmrtí Fedora Freša, myslel som si, že ide o nejaký hlúpy žart. Nebol. Vzápätí sa správa potvrdila od Agnesa, Romana, Petra, Martina........ Nepomohlo ani prvé odmietnutie mojich myšlienok o absurdnosti takejto správy. Veď sme len pred pár týždňami nám vlastným humorom komentovali stretnutie starých muzikantov na koncerte Jožka Barinu v Petržalke, kde Fedor zastúpil basgitaristu Ďura Korenku z našej bigbítovej skupiny The Players. Moja poznámka, že bez Fedora sa už žiadna bigbítová skupina zo šesťdesiatych rokov na pódiu neobjaví, sa stala zo dňa na deň konečná. Fedor už nenastúpi v Soulmene, Collegiu Musicu, Prúdoch, Kabinete 112, Fermáte, ........ Rovnako sme si pokecali aj u Andyho Hryca pri odhalení Pičúza, sochy, ktorú vytvoril Fedorov syn Viktor a stala sa ozdobou uličky vedúcej k hradu.

 Kto bol Fedor? Vo svojej knižnej spomienke si dal prezývku Sideman, ten druhý v poradí. Muzikant v tieni Mariana Vargu, Paľa Hammela, Deža Ursínyho. Bola to skôr póza ako pravda. Motor basgitaristu bol hnacou silou všetkých, s kým hral, a jeho hra bola virtuózna. Popri tom stihol celú kapelu oddirigovať, zmenežovať koncerty, dať dokopy muzikantov a vyrábať gitary. Táto jeho vášeň ho držala po celý život. Bol nekompromisný vo vyjadreniach. Keď sa mu niečo nepáčilo, tak to dal hlučne vedieť, najmä ak išlo o hudbu. Pritom mu bolo jedno, či ide o celebritu, mladého nádejného gitaristu, alebo prsnaté speváčky. Tie mu akosi do jeho bigbítu nepasovali.

Keď odchádza kapela, Mariánova pesnička z platne Zvoňte, Zvonky, pri ktorej údajne asistoval ako spoluautor, bude asi premenovaná na Keď odchádza Fedor. Všetci, čo sme sa s ním priatelili, hrali, hádali sa, či smiali, budeme spievať s ním. Bude to rozlúčka s bigbítom, šesťdesiatymi rokmi, kopou dobrej hudby, ale najmä nenahraditeľným človekom, s ktorým odchádza kus slovenskej histórie rockovej hudby. Zostanú nahrávky, fotografie, ale najmä hudobné spomienky. Tie moje sú o to živšie, že sme spolu vyrastali, žili a žiaľ dnes aj umierali. Väčšina z nás je už na druhom brehu Woodstocku, kde sa hrá nebeský bigbít, večný, neopakovateľný ale najmä úprimný, dokonalý a živý. Živší, ako ten, ktorý nám zanechal na rozlúčku. Pošleme mu odtiaľto večnú spomienku na Sidemana, ktorý bol vlastne Frontmanom.

26.6.2018

Ľubo Belák