Priznávam sa, nikdy som nebol generálnym riaditeľom verejnoprávnej televízie, či rozhlasu, aj keď som sa o tento post v 21 storočí trikrát uchádzal. V roku 2006, 2008 a 2012. Hovorí sa trikrát a dosť. Toto heslo som si vzal k srdcu a tak som svojej manželke sľúbil, že v roku 2017 sa na to vykašlem. Niežeby som nemal dostatok síl, chuti, prípadne vedomostí, či skúseností. Jednoducho som počas troch verejných vypočutí stratil dôveru, že ma niekto počúva a že to má zmysel. Na poslednom stretnutí s „odbornou“ poslaneckou porotou som končil odpoveďou na otázku jej predsedu Dušana Jariabka „čo by som v budúcnosti chcel zmeniť“, že by som zmenil zákon o voľbe generálneho riaditeľa tak, aby ho už nikdy nevolili poslanci. Dokonca som sa odvážil napísať vtedajšiemu predsedovi Národnej rady SR, Pavlovi Paškovi, vtedy ešte bezúhonnému politikovi, list, v ktorom som ho žiadal, aby prinútil „odbornú porotu“ poslancov aspoň si prečítať môj projekt.

Po koncerte v HANT aréne 25. apríla 2017

Ľubo Belák - Janko Lehotský - Jozef "Dodo" Šuhajda

a takto sme pokrstili nove CD

autori koncertu s oslávencom (foto Patrik Ratajský)

Stačí chvíľa a vytvorí sa kráter

Inak neviem popísať pocit, keď som sa dozvedel o smrti Věry. Priznám sa, že takéto odchody nemám rád. Prečo to musela byť práve ona, veď je dosť takých, ktorí by ju zastúpili. Žiaľ nesmrteľnosť, tá ľudská, nebola zatiaľ objavená.

Věru Špinarovú som spoznal ešte v praveku, keď sme sa neraz križovali na hudobných zájazdoch po Slovensku. Vždy som ju obdivoval. Bola to pravá baba, ktorá nielen svojim spevom, ale aj dušou predstavovala speváčku, aké som mal rád. Párkrát sme sa stretli na Lýre. Vždy bola úprimná, srdečná a férová. Pamätám si na jednej lýrovej skúške, keď som si so sebou vzal aj môjho syna Andreja. Ochotne sa o neho postarala, keď som išiel na pódium.