S každým človekom vždy niečo na tomto svete umiera. Nie preto, aby sa niečo nové narodilo, ale preto, aby sme sa prebudili a zistili, čo sme s ním stratili.

Takým je určite filmár Juraj Jakubisko. Ak som použil prívlastok jeden z posledných slovenských, nemyslel som tým, že na Slovensku už nevznikajú žiadne filmy. Je to poznanie, že film nie je iba droga, propaganda, napínavý príbeh, alebo bohapustá komédia. Film má vlastný život, bez toho, kto ho vlastní, narába s ním a používa/zneužíva ho pre osobný cieľ. Má vlastnú filmová reč, ktorá v sebe ukrýva všetko, čo by mal v sebe naveky strážiť každý človek. Je to sloboda tvorby vo všetkých jej odtieňoch. Pre filmárov, ku ktorým sa klaniam, je to najmä jej hľadanie. Jedným z posledných na Slovensku, kto ju počas svojej tvorby našiel, bol filmár Juraj. Nekompromisný tvorca,  ktorý navyše doplnil filmovú reč o morálne posolstvo. To sa už dnes nenosí. Prečo? Lebo súčasný film na Slovensku je v rukách pokrytcov. Sú to tvrdé slová, ale čo už. Žijeme svet bez bariér slobody, vo virtuálnej neslobode a škrípaní zubov.

Mal som to šťastie ako dramaturg spolupracovať s Jurajom na hudobnom filme Takmer ružový príbeh. Vznikal v čase, keď Darinka Rolincová dorastala do ženy. Chceli sme v posledných zábleskoch zachovať jej detskosť, pubertu, možno aj naivnosť v príbehu, ktorý sa mi spočiatku javil ako príjemná zábava. Mal naviac práve v rukách Juraja Jakubiska. Jedného z Posledných Slovenských Filmárov.

Česť jeho pamiatke.

Ľubo Belák

26.2.2023