Ivete Radičovej

Milá Ivetka,

Dávno som ti nepísal, ale to neznamená, že som si ťa nevšímal. Viem, že po mojich predchádzajúcich výčitkách premiérke Slovenskej republiky ochladlo priateľstvo s tebou. S tým nič neurobím. Z mojej strany sa nič nezmenilo. Priateľstvo sa dá zablokovať, ale nedá sa vygumovať. U mňa to neprichádza ani do úvahy.

Preto som včerajšok presedel pri televízore a čakal. Čakal som na premiérku, ktorá, zdá sa, konečne prestala mávať zmluvami, nevyjadrovať sa k čudným prenájmom a podľa situácie zachovávať tvár úspešného politika v pohode s neúprimným úsmevom. To všetko sa včera stratilo. Videl som ženu, ktorú poznám, zamyslenú, rozčarovanú, trochu urazenú, ale šarmantnú a rozhodnú. Takú ťa poznám. Keď som ťa deň predtým videl v kruhu novinárov s očami pripravenými na slzy, chcelo sa mi byť pri tebe a trochu ťa potešiť. Čím? Mojim priznaním, že ti opäť dôverujem. Verím v tvoj úprimný záujem o rozumné a čestné riešenie, ktoré si vyžaduje najmä morálny postoj k situácii, do ktorej sme sa nechtiac a bez viny dostali my, občania Slovenska. Nie politici a úradníci, ktorí žiaľ rozhodujú za nás bez nás.

Dostala si sa do pozície, že práve ty sama si musela na plecia vziať zodpovednosť za postoj Slovenska v jednotnej Európe. Nikto ťa o to nežiadal. Rozhodla si sa sama.  A to je sila. Nech ťa nemrzí, že ten pán Exot, o ktorom si si myslela, že bude tvojim dobrým politickým partnerom, ťa odkopol. Je to jeho spôsob správania. Málo charakteru, veľa taktiky, arogancie a zrady. Parlament sa opäť stal televíznym štúdiom, kde na pľac prichádzali a odchádzali účinkujúci spred kamier zväčša so slabým textom, falošnou intonáciou a trápnym hereckým prejavom. Ty si nič nehrala, ty si bola konečne sama sebou - za nás.

Som presvedčený, že môj prvý list tebe, ktorý tak rozvíril hladinu verejnosti, trochu pomohol. Overil som si to najmä včera, keď konečne v parlamente objavili novú tému - morálku. Neskoro, ale predsa. Malo to len jednu malú chybičku, všetci rečníci hovorili o sebe, svojich názoroch, nápadoch, dobrých radách. Predvádzali sa v krasorečnení, elegantných oblekoch a zabudli, že tu žije vyše päť miliónov občanov, ktorí chcú bez rozdielu žiť dôstojne s ostatnými národmi v Európe. Slovensko si nezaslúži úlohu skanzenu, kam by ostatní Európania chodili len ako turisti.

Tentoraz ti nedôveru vyslovili v parlamente. Buď si istá, že aj napriek tomu si vyhrala - morálne. Politici prichádzajú a odchádzajú. Inak je to u priateľov. Tí zostávajú.

Ľubo Belák

12.10.2011