Vajnorská, lepšie povedané kultúrny dom na Vajnorskej ulici sa na jeden večer stal útulkom pre pár priateľov a ich hostí. Jožko Banáš si pozval Ivana Popoviča a mňa Na kus reči. Nezaprel svoju schopnosť, ktorú určite zdedil po svojej Adelke, moderovať svoje TÓKŠOU pred plnou sálou. Naozaj sa v utorok 6. júna zišla úctyhodná partia spriaznených duší na javisku a v hľadisku.

 Ivan spolu so mnou a jeho synom Dávidom sme mali v ten deň nabité. Už predpoludním sa otec a syn zúčastnili v Modre slávnosti uvedenia publikácie, ktorej autorkou bola Dávidova partnerka Bianka Stuppacherová. Popoludnie patrilo vydavateľstvu Ikar a Slovenskej televízii. V Pantha Rei sa slávnostne „pokrstila“ kniha Ivana a Dávida „Mať tak o koliesko viac“. Je to vlastne obnovená premiéra knihy, ktorá prapôvodne vznikla v roku 2001. Ubehlo pätnásť rokov a kniha obohatená o 1 400 obrázkov bola späť. Medzi tým v Slovenskej televízii, inak nazývanej RTVS, vznikol 52 dielny animovaný seriál s rovnakým názvom, na ktorom som mal šťastie spolupracovať ako dvorný autor hudby a ozvučenia filmu. Sám o svojej práci hovorím ako o maľovaní hudby, ktorá nepozostáva len z tónov, ale aj zo zvukov, ktorými sme dennodenne obklopení, je to aj ľudská reč.

Takže na Vajnorskej sme vlastne pokračovali v oslave uvedenia knihy spomínaním na zlaté časy, na naše cesty po svete a samozrejme aj na hudbu, ktorá v Banášovej šou nemôže chýbať. Nechýbala ani úžasná scéna hodná broadwayskej šou. Fotografia hovorí sama za seba. Podľa hodiniek, na ktorých Jožko sledoval čas, sme nepretržite hovorili a spievali celé dve hodiny. Priznám sa, ani neviem ako to ubehlo. Záver stretnutia patril pesničke Povedz mi otec, ktorú spieval môj otec Michal s mojou sestrou Janou. Moja verzia je žiaľ bez dcéry. Moja Silvia sa v umení odklonila a je z nej vynikajúca choreografka a tanečníčka, na spev sa nedala. Aj napriek tomu som videl, že na pesničku ľudia nezabudli, dokonca si pamätali aj text.

Pesnička doznela, Jožko sa za nás so všetkými rozlúčil a opäť sme sa rozišli, každý inou stranou, svetovou, nie politickou. Dúfam, že toto stretnutie nebolo posledné. Je stále o čom hovoriť, na čo spomínať a čo si zaspievať.

Ľubo Belák

7.6.2017